Rozhovor vychádza v rámci série, v ktorej sa zaoberáme rodovo podmieneným násilím a jeho prevenciou.
Bianka Urbanovská je zakladateľkou organizácie ZA SEBA, ktorá sa venuje vzdelávaniu v oblasti prevencie sexualizovaného, psychického a fyzického násilia.
Kurzy sebaobrany sú určené pre širokú verejnosť, školy, firmy aj organizácie.Účastníci sa v rámci nich naučia, ako si budovať hranice, sebavedomie, ako asertívne a zároveň nenásilne komunikovať, ako deeskalovať konflikt alebo ako rozpoznať, že k násiliu dochádza.
V rozhovore prezradila:
- čo si všímať na násilníkovi
- kto najčastejšie pácha násilie na ženách či deťoch
- čo násilníkov motivuje k tomu, aby zaútočili
- čo je kľúčové pri budovaní osobných hraníc
- prečo sa obeť pri znásilnení často vnútorne odpojí od svojho tela
Rodovo podmienené násilie sa podľa štatistík deje prevažne na ženách vo forme fyzických atakov, sexuálneho násilia či psychického vydierania. Keď k vám prichádzajú klientky, pred akým typom násilia sa chcú brániť?
Najčastejšie na kurzy chodia ľudia, pre ktorých je veľkou výzvou vymedziť si hranice v nepríjemných situáciách.
Myslia si, že ak sa ohradia, spravia niečo zlé, niekomu ublížia, prípadne tým z človeka spravia násilníka. Práve preto je súčasťou nášho vzdelávania okrem komunikačných a základných fyzických techník aj nastavenie mysle a búranie mýtov.
Nesmiem zabudnúť ani na ľudí, ktorí zažili alebo stále zažívajú partnerské či domáce násilie, šikanu v práci alebo v škole alebo sexualizované násilie. No a niekedy je to čisto zo zvedavosti alebo z potreby rozšíriť si obzory.
Aká je motivácia vašich klientov, keď sa u vás prihlásia na kurz sebaobrany?
Motiváciou býva prirodzená, no často nenaplnená potreba byť rešpektovaná, videná, byť v bezpečnej spoločnosti ľudí a aktívne k nej prispievať.
Vždy sa však stane, že si ľudia postupne uvedomia, že aj oni môžu prekročiť hranice.
Najčastejšie totiž hranice prekračujú bežní ľudia. Žiadny deviant či agresor s úmyslom zničiť. Sú to ľudia ako vy a ja alebo študentky, či študenti na našich kurzoch.
V ponuke vašich kurzov sú aj tie určené pre deti. Kto je v pri násilí páchanom na deťoch najčastejšie agresorom?
Začnem tým, čím začíname kurzy pre deti. Niekto, kto nám ubližuje, to nemusí robiť preto, lebo je agresor.
Môže to byť niekto, kto nechápe, že nám sa nepáči niečo iné. Niekto, kto skúša, čo si môže dovoliť. Niekto, kto zažil ubližovanie a chce si vydobiť moc či pozornosť. Žiaľ, práve na niekom, koho považuje za ľahký terč. Tým je často tichšie alebo nadané dieťa, ktoré pôsobí inak, inak sa oblieka, nevie dobre komunikovať alebo je bojazlivé.
S tým všetkým sa ale dá pracovať, a to na oboch stranách. Deti sa zdôverujú so všetkým a hocičím. Obzvlášť, keď sú menšie. Vtedy vnímajú dospelú osobu ako dôveryhodnú a nesúdiacu.
Počas týždňa stráveného na školách sme zistili mnoho zaujímavostí o tom, ako deti vnímajú násilie a kto ho pácha.
Ide tam najmä o rovesníkov, deti zo starších ročníkov, súrodencov, rodičov alebo ich nových partnerov či partnerky, opitých ľudí. Treba však povedať, že násilie má mnoho foriem – od urážok, brania desiatej, cez facku až po nevyžiadané dotyky, vyhrážanie sa a krik.
Ako sa dá spozorovať rodovo podmienené násilie v škole alebo na pracovisku?
Myslím si, že väčšina z nás rozozná, keď vidíme nejakú formu násilia. Či už nevhodné slová, obťažovanie, šikanu, alebo fyzické násilie.
Ak sa však veci dejú medzi štyrmi očami, existuje zopár znakov, ktoré si môžeme všímať.
Napríklad: osoba, ktorá je obeťou, sa vyhýba kontaktu s niekým konkrétnym/skupinou, je utiahnutejšia, chodí menej do práce, nevie sa sústrediť, čo ovplyvňuje jej výkon, produktivitu a tým je ohrozená aj práca či živobytie.
Druhá vec je, ako sa k tomu staviame alebo aké stereotypy o rodoch sami rozširujeme. Tým totiž vytvárame tichú akceptáciu toho, aké násilie sa toleruje.
Ako sa v takomto prostredí brániť? Dajme tomu, že ženu obťažuje kolega alebo študentku slovne napáda profesor na vysokej.
Môžeme sa brániť viacerými spôsobmi. Slovne, keď asertívne a rešpektujúco vyjadríme, že to, čo sa deje, sa nám nepáči. Nezdá sa nám to primerané (doplňte pocit) a dodáte, čo chcete.
Napríklad keď vás kolega rád chytá a vám je to nepríjemné, môžete mu povedať: „Peťo, keď ma takto chytáš, nepáči sa mi to. Potrebujem, aby si prestal. Vďaka.“
Možno to bude treba zopakovať. Nie každý rešpektuje hranicu na prvý raz.
Taktiež môžeme využiť možnosť zdieľania – spýtať sa kolegýň či kolegov, ktorým dôverujeme, či si to tiež všimli, a povedať im, čo sa deje.
Možno zistíte, že majú podobnú skúsenosť. Ak aj nie, aspoň bude niekto ďalší vedieť o vašej situácii.. Rovnako to môžete komunikovať s nadriadenou osobou či oddelením (ľudské zdroje, manažérka…).
Je dôležité naštudovať si firemné či univerzitné opatrenia voči násiliu aj kroky k jeho odstráneniu a vytvoreniu bezpečného prostredia.
Veľmi pekne spracované materiály na túto tému má organizácia Toto je rovnosť. Napríklad v príručke Pracovisko bez sexuálneho obťažovania: Ako na to?
V rámci kurzov učíte aj to, ako sa brániť verbálne. V čom spočíva účinná verbálna sebaobranná komunikácia?
Zameriavame sa na viacero typov komunikácie podľa toho, o aký typ prekročenia hraníc ide a ako sa správa druhá strana. Testuje hranice? Je agresívny? O čo jej ide?
Učíme deeskalačné stratégie, upútanie pozornosti, nastavenie hraníc. Práve nastavenie hraníc je základným kameňom nášho vzdelávania. Využívame naň asertívnu aj nenásilnú komunikáciu.
Je na to pomerne jednoduchá formulka: Opis situácie (čo sa deje) + pocit (ako sa cítim) + povel/potreba (čo chcem, aby sa stalo).
Opis situácie je dôležitý, pretože je to pomenovanie reality, nie urážka alebo výsmech niekoho ako osoby. Napríklad: „Stojíte blízko pri mne/ dotýkate sa ma/ keď mi hovoríš pusinka, tak…“
Dotyčný si nemusí uvedomovať, že robí niečo zle. A už vôbec nie, že to môže byť za hranicou. Práve preto nie je okej vyštartovať po ňom spôsobom: „Hej, ty úchylák, čo to robíš?“
Vyjadrenie pocitov zase dáva druhým najavo, ako na nás pôsobí ich konanie. Keď niekomu nepovieme, že sa nám niečo nepáči, spoliehame sa len na jeho pozorovacie schopnosti a vysoký level empatie. To však občas nestačí, pretože mnohí ľudia sa vedia dokonale pretvarovať, že je všetko v poriadku.
Vyjadrenie toho, čo chceme alebo potrebujeme, je kľúčové. Keď niekomu poviem, že mi prekáža, keď ma hladí po vlasoch, môže si myslieť, že ma môže hladkať po stehne.
Môže si myslieť, že mi to prekáža teraz, ale zajtra je to v poriadku. Komunikujte teda vaše potreby priamo.
Samozrejme, ak niekto hranice prekračuje naďalej, môžeme to zopakovať a uistiť sa, či rozumie. Prípadne vyjadríme ultimátum. Napríklad: „Keď neprestaneš zvyšovať hlas, odídem.“ Pri ultimátach si však dajte pozor. Ak ich raz nastavíte, dodržte ich. Inak vám ich nikto nebude veriť a vaše slovo tak stratí váhu.
Ako vyzerá typický agresor a ako ho možno odhaliť skôr, než zaútočí?
Možno by som na začiatku vymedzila pojem agresor. Osobne mi to pripomína niekoho, kto využíva očividné fyzické alebo verbálne násilie.
No násilie sa nevzťahuje len na priamy útok päsťami, palicou či nožom. Ide aj o manipuláciu, šikanu, ponižovanie, psychický teror, sexuálne obťažovanie či zneužívanie.
V každom prípade takýto človek – „typický agresor“, vyzerá ako hocikto okolo nás. Je to bežný človek ako vy alebo ja. Často sme s ním vo vzťahu, dokonca niekoľko mesiacov či rokov. Prípadne s ním vyrastáme, je to rodič, učiteľka, tréner, duchovný.
Čo si však môžeme všímať, je správanie a najmä – veriť vlastnej intuícii (aj keby sa mala mýliť). Aký máme pri ňom pocit? Ako rešpektuje hranice? Ako sa vyjadruje o iných ľuďoch?
Cítite sa pri tejto osobe v bezpečí? Akú má reč tela? Ide bližšie k vám? Schováva si ruku za chrbát? Snaží sa o dotyk?
Na to, aby sme si takéto veci všimli, však musíme byť porozní a vnímať okolie.
Práve to býva často kameňom úrazu. Ľudia majú zlý pocit, no radšej sa otočia, dajú si do uší slúchadlá a tvária sa, že sa nič nedeje. Mozog tak na chvíľku upokojíme, je to príjemnejšie než čeliť realite, na ktorú by sme museli reagovať.
Čo vôbec agresorov motivuje k tomu, aby niekomu ublížili?
Veľmi veľa vecí. Sú ľudia, ktorí ubližujú a nevedia o tom (klasické prekročenie hraníc). Sú takí, ktorí to robia, lebo si myslia, že je to v poriadku a majú na to právo. Podporuje ich v tom spoločenské nastavenie. Typickým príkladom je domnienka, že obťažovanie je vlastne kompliment.
Iní majú duševné poruchy alebo sú pod vplyvom omamných látok. Inokedy ide o ochranu ega či statusu alebo nejakého miesta v skupine, udržanie si moci pomocou strachu.
Inokedy je násilie spôsob, ako získať niečo vecné (krádež).
V našej spoločnosti často zaznieva názor, že ak niekto napadne ženu, môže si za to sama. Išla domov neskoro v noci, bola vyzývavo oblečená. Prečo sa tak správame? Prečo nevieme pomenovať, že za to môže páchateľ?
Pretože nechceme. Je jednoduchšie obviniť obeť, od ktorej sa vieme odlíšiť a naivne si myslieť, že „mne sa to nestane, lebo ja sa tak neobliekam a na také miesta nechodím“.
Fenoménu obviňovania obetí a hypotéze spravodlivého sveta sme sa venovali v tomto článku.
Odsúdiť, že ľudia páchajú násilie, znamená priznať si, že aj ja som ho niekedy pravdepodobne spáchal/a. Aspoň na nejakej úrovni.
A priznať si, že som prekračoval/a hranice, v opitosti nerešpektoval/a súhlas, pre ochranu ega som niekoho ponižoval/a je ťažšie, než povedať, že vlastne tá druhá strana to spôsobila tá druhá strana. Veď provokoval/a, nemal/a tam byť, nebránil/a sa (toľko), aj keď povedal/a NIE, nebolo to dostatočné.
Zoberme si taký alkohol. U obete je to pohoršujúca okolnosť (bola opitá, môže si za to sama). U násilnej osoby je to poľahčujúca okolnosť (bol opitý, nevedel, čo robí). Je to šialené. A to ešte nesmieme zabudnúť na to, že väčšinu násilia na ženách pácha niekto, koho poznajú. Najčastejšie súčasný alebo bývalý partner.
U detí je to rovesník, niekto z rodiny. Pri zneužívaní mladých mužov a chlapcov ma tiež prekvapuje, že to mnohí berú ako lichôtku: „Buď rád, čo ja by som dal za to, keby ma na strednej chcela sexi učiteľka.“
Mám pocit, že občas si ľudia myslia, že sebaobrana nepomôže v krízovej situácii. Ale podľa čísel, ktoré ste zverejnili na svojom blogu, má obrovský prínos. Do akej miery je sebaobrana nápomocná?
Keď niekto povie, že sebaobrana je zbytočná a nemali by ste sa brániť, stojí na strane násilia – nie na vašej.
Rovnako som počula už aj to, že keď ste sa bránili a vyšlo to, mali ste len šťastie, že vás nechceli zabiť. Ide o silné skreslenie reality. Ľudia, ktorí majú vysokú motiváciu a chuť ublížiť, si nájdu spôsob.
Neznamená to, že každý človek, proti ktorému sa ideme brániť, je masový vrah či psychopat.
Predátori a sexuálni násilníci sa spoliehajú na ticho a kontrolu. Preto sa uisťujú, aby osoby ich záujmu nikomu nič nepovedali, aby sa hanbili, báli a aby sa nebránili. Všetko chcú spraviť v pokoji a ísť životom ďalej.
Ľudia v rodine či blízkom okolí, s ktorými chceme mať vzťah, nám nemusia vedome ublížiť, no aj tak to často robia. Aj vtedy je dôležité brániť sa. Bez toho budeme celý život žiť s veľmi ťažkým a nepríjemným pocitom.
Môže sa stať, že sebaobrana zlyhá? Ak áno, v čom nastáva problém?
Samozrejme. Rovnako ako prvá pomoc, operácia, antikoncepcia či imunita. Niekedy k tomu prispievame aj my. Napríklad tým, že si nastavíme hranicu, no pri prvom nátlaku ju povolíme. Inokedy k tomu prispeje automatická reakcia tela (paralýza alebo zamrznutie).
V inom prípade je jednoducho súper šikovnejší, silnejší alebo odhodlanejší, má nad nami moc. Taktiež sa môže stať, že zlyhá systém podpory ľudí zažívajúcich násilie (od polície cez sociálne služby až po justíciu).
V každom prípade za násilie je zodpovedný človek, ktorý ho pácha.
Pri znásilnení sa hovorí o tom, že obeť zmrzne a istým spôsobom sa vnútorne oddelí od svojho tela. Je to naozaj tak? Prečo sa to podľa vás deje?
Zamrznutie alebo paralýza je jedným z prirodzených reflexov tela, rovnako ako boj (fight) alebo útek (flight).
Tieto reflexy sa objavia v momentoch abnormálneho stresu, ktorý znásilnenie bezpochyby vytvára. Ide tam predsa o neopísateľné narušenie telesnej a duševnej integrity človeka. A opäť často niekým, koho poznáme.
Výnimkou nie je ani zastrašovanie, vyhrážanie sa, nátlak či krik. Obeť znova cíti šok a prekvapenie (vážne sa to deje, naozaj mi to robí?).
Disociácia, respektíve odpojenie sa od tela, je tiež spôsob, ako sa mozog snaží vyrovnať s tým, čo sa deje s cieľom prežiť. Ľudia disociáciu v týchto momentoch prežívajú tak, že prestanú cítiť bolesť a vnímať, čo sa deje.
Treba si uvedomiť, že tieto procesy sa nedajú ovládať. Neznamená to, že sme zlyhali, pretože sme sa nebránili. Z pohľadu evolúcie a mozgu je aj toto spôsob, ako prežiť.
Od vysokej školy pracujem ako copywriterka v marketingových agentúrach. Moje cítenie pre spoločenské témy je však veľmi silné, a to sa odráža aj v textoch, ktoré píšem mimo reklamnej sféry. Príkladom sú napriklad aj články pre organizáciu Chuť žiť.
