Rozhovor uverejňujeme v rámci série článkov na tému rodovo podmieneného násilia.
Nika Macinská je verejnosti známa ako mama ôsmich detí. Vo vyše 20-ročnom manželstve zažívala násilie a manipuláciu, no z toxického vzťahu sa jej podarilo dostať. Neskôr však prišla ďalšia rana, a tou bola smrť syna Filipa.
Svoj príbeh popisuje v knihe Krok za krokom z denníka mamy 8 detí. Okrem tejto knihy vydala aj publikáciu, v ktorej vysvetľuje, ako porozumieť emocionálnym potrebám detí.
V súčasnosti pracuje ako mentorka v oblasti vzťahov, výchovy a hľadania vlastej hodnoty.
Nika v rozhovore spomína aj to:
- ako ju roky zneužíval otec
- ako sa správa manipulátor
- prečo je ťažké odhaliť ho na začiatku vzťahu
- či je vhodné, aby príbuzní radili obeti odísť z toxického vzťahu
- čo by mali rodičia robiť, aby už v detstve učili deti stanoviť si zdravé hranice
Prešli ste si týraním v manželstve. V iných rozhovoroch uvádzate, že to, že niekto podľahne týraniu, súvisí s tým, ako vyzeralo nažívanie v primárnej rodine. Čiže detstvo s rodičmi. To znamená, že ste násilie zažili aj doma? V prípade rodovo podmieneného násilia ide napríklad o týranie otcom alebo iným mužským členom rodiny.
Začíname hneď zhurta. Toto nie sú témy, o ktorých sa hovorí ľahko. Ale zároveň som presvedčená, že o nich treba hovoriť.
Ako dieťa som prežila sexuálne zneužívanie otcom, ktoré trvalo niekoľko rokov. No prešlo veľa rokov, kým som pripustila, že sa mi to dialo a kým som vyhľadala odbornú pomoc.
Situácia bola o to ťažšia, že som bola vtedy vydatá. Aj v manželstve som zažívala psychické, emocionálne a sexuálne násilie. Proces postupného otvárania starých rán úzko súvisel s aktuálnymi ranami a bez pomoci terapeuta by som sa cez to nedostala.
Aj keď zažívame v detstve nepríjemné situácie, ako dospelí máme problém priznať chybu svojim rodičom. Ja si napríklad hovorím, že aj moji rodičia to mali v živote ťažké. Čo je podľa vás kľúč k tomu, aby sme vedeli tieto problémy správne definovať a ideálne pretrhnúť generačné prenášanie tráum?
Už len to, že o týchto témach hovoríme nahlas, pomáha ďalším ľuďom pochopiť, že to nie je v poriadku. Že takto nevyzerajú zdravé vzťahy a že existuje cesta von.
Pri rodičoch je to náročné práve preto, že často počúvame slová typu: rodičov máš len jedných, však ťa majú radi, robia najlepšie, čo vedia. A tak sa stane, že hoci človek zažíva od rodičov akúkoľvek formu násilia, cíti sa vinný, pretože by si dovolil toto násilie nahlas pomenovať.
Ak vieme, že rodičia nemali ľahké detstvo, máme tendenciu ich ospravedlniť. A už sme sa zamotali.
Nie je nič zlé na ospravedlnení, odpustení, udržiavaní vzťahu či komunikácii. No ak si sami pred sebou nepriznáme, že sme zažívali násilie, ťažko sa pohneme ďalej a spracujeme následky, ktoré to na našich životoch zanechalo.
Vrátim sa späť k vášmu príbehu. V akom momente ste si začali uvedomovať, že ste obeťou násilia? Čo bol u vás zlomový bod?
Ako dieťa, ktoré prežilo sexuálne zneužívanie, som vlastne nevedela, že to, čo sa deje, sa diať nemá.
Muž, ktorý ma týral, tvrdil, že to všetko je súčasťou sexuálnej výchovy.
Aj preto som zástankyňou zdravých osnov pre sexuálnu výchovu, ktorá pomôže deťom identifikovať násilie.
Situácia trvala niekoľko rokov a ja som si počas dospievania uvedomila, že to nie je v poriadku. Naozaj som však nemala s kým o tom hovoriť.
Bála som sa, že mi neuveria, že ma odsúdia. Pamätám si situáciu, keď sme boli zo školy v pedagogicko-psychologickom centre za účelom výberu povolania. Každý mal osobný pohovor s pracovníčkou centra. Rozplakala som sa.
Pozvala ma na skupinové stretnutie. Vtedy som si myslela, že pôjdem. Nakoniec som sa tam neukázala, pretože som sa bála.
Následne som chcela čo najskôr odísť z domu, aby som sa konečne vyhla násiliu. Dlhé roky som mala toto obdobie takmer vytesnené. S občasnými flashbackmi, ktoré som len potláčala.
V spojení s vaším bývalým manželom-tyranom spomínate aj manipuláciu. Čo všetko si máme pod tým predstaviť?
Manipulatívne správanie spočíva v tom, že človek vedome alebo nevedome sleduje naplnenie svojich cieľov či potrieb bez toho, aby rešpektoval slobodnú vôľu iného človeka.
V partnerských vzťahoch sa to zvyčajne nedeje hneď od začiatku alebo to nie je od začiatku úplne viditeľné. Manipulácia prebieha v cykloch.
Náročné na identifikovaní manipulatívneho správania je, že ten istý človek vás najprv zahŕňa prejavmi náklonnosti, grandióznymi vyznaniami lásky a v zápätí vás ponižuje či dehonestuje.
Tento rozhovor môže pomôcť ľuďom, ktorí si myslia, že sú obeťou násilia či manipulácie, ale nevedia to určiť s istotou. Aké situácie či správanie nasvedčuje tomu, že partner je manipulátor?
Existuje viac druhov manipulátorov, čiže aj ich správanie bude rôzne. Spoločným javom je však to, že nepreberajú zodpovednosť za svoje skutky a zo svojich zlyhaní obviňujú iných. Nechcú hovoriť o ťažkých témach týkajúcich sa vzťahu, zvyknú prekrúcať fakty.
Dôležité je aj to, ako sa človek vo vzťahu cíti. Ak pochybujete o svojom zdravom rozume, pretože si niečo pamätáte a partner vás presviedča, že sa to nestalo, že si to nepamätáte alebo ste labilná osoba, ktorá by mala vyhľadať pomoc, a toto sa opakuje, budete sa cítiť nepatrične. Budete hľadať potvrdenie svojej verzie udalosti.
Môžete sa cítiť slabá, nepochopená, zatlačená do kúta, bezmocná.
Ak máte podozrenie, že ide o manipulatívneho človeka, vyhľadajte podporu u niekoho, kto sa tejto téme venuje. Klientky mi často hovoria, že sa báli o tom komukoľvek hovoriť, lebo by im nikto neveril, že sa také niečo u nich doma môže diať.
Ich partner má totiž pred ostatnými ľuďmi starostlivo pestovanú masku sympatického, ochotného alebo starostlivého človeka. No doma je jeho správanie úplne iné.
Aké ďalšie techniky manipulátor používa?
Snaží sa vás izolovať od vašich priateľov a blízkych, veľmi často na to využíva klamstvá. Môže vám hovoriť o tom, ako vás nechápu a nevážia si vás. Pôsobí to tak, že mu na vás záleží, no v skutočnosti si len pripravuje priestor na to, aby ste nemali okolo seba ľudí, ktorí by vám pomohli rozpoznať toxickosť.
Niekedy chce rozhodovať o tom, ako sa obliekate, aký máte účes či make-up. Podľa neho vám chce dobre, ale potrebuje len kontrolovať všetko, čo robíte. Väčšinou nezdravo žiarli a neznesie, že vás vôbec vidia iní ľudia.
Vyžaduje, aby ste mu povedali o všetkom, čo budete urobiť.
Akoby ste potrebovali jeho súhlas. Na začiatku sa vám zdá, že mu na vás záleží. Nakoniec je to však len obmedzovanie. A ak urobíte niečo bez jeho súhlasu, dá vám to pocítiť.
Ak urobí niečo, čo je neprijateľné a vy sa ohradíte, zvyčajne to otočí proti vám. Snaží sa vás vyprovokovať k nejakej výraznejšej akcii a následne bude riešiť iba vašu reakciu.
Veľmi často zo seba robí obeť. Tvrdí, že všetko robí pre vás a rodinu a vy si to vôbec nevážite. Vy sa cítite vinne, lebo naozaj niečo robí. Tým sa prekryje to, čo nerobí, prípadne robí zle.
Veľakrát vám povie, že ste precitlivená a preháňate. Vaše emócie sú spochybňované, situácie sú zľahčované a vy neviete, či si naozaj môžete dôverovať v tom, čo cítite alebo ste už naozaj tak mimo že skutočne preháňate.
O manipulácii sa hovorí, že sa deje bez toho, aby sme si ju všimli. Môžete to potvrdiť?
Áno. Ak neviete o manipulácii nič, je málo pravdepodobné, že ju ihneď identifikujete. Najmä ak vás v rodine nenaučili určiť si hranice a nepomáhali vám s budovaním zdravého sebavedomia.
Manipulátor to využije a postará sa o to, aby ste mu začali dôverovať. Tu sa začína cyklus manipulácie.
Často ide o vytvárane ilúzie, ako dokonale sa k sebe hodíte, „zázračne“ ste našli svoju spriaznenú dušu a nikto iný by vám tak dobre nerozumel.
Zahŕňa vás pozornosťou a prejavmi lásky. Dáva vám všetko, čo vám v živote chýbalo, a ani ste o tom nevedeli. Ochráni vás od všetkého zlého.
Vy sa pomaly chytáte do jeho sietí, nespochybňujete jeho prejavy. Veď vás nikto nikdy nemiloval tak ako on.
Vtedy je dobré uvedomiť si, že prehnaná náklonnosť nie je zdravá ani bežná. Budovanie vzťahu si vyžaduje čas.
Okrem manipulácie ste v rozhovore s Nikou Vujisič zmienili, že ste pri bývalom partnerovi zažili aj ekonomické násilie. Ako to vyzeralo?
Je to jeden zo spôsobov, ktorými si vás partner drží pripútanú. Odstrihne vás od vlastných finančných zdrojov.
Tiež to nemusí byť od začiatku zjavné. Deje sa to napríklad pod zámienkou starostlivosti o deti a rodinu. Tvrdí vám, že nemusíte pracovať, lebo on sa o vás postará. Neskôr keď už aj chcete pracovať, nájde viacero dôvodov, prečo to nie je vhodné. A vy ste bez príjmu a vlastných zdrojov.
Stretávam sa so ženami, ktoré mali pred vzťahom vlastnú nehnuteľnosť, a ani sa nenazdali, boli bez nej v toxickom vzťahu.
Ale ekonomické násilie môže byť aj opačné. Čiže partner dlhodobo nepracuje, nezarába a neprispieva primerane do rozpočtu. To bol môj prípad. V takej situácii si zvonku poviete: veď to je jednoduché, odídeš a nemáš problém.
No vtedy sú tu iné „háčiky“, pre ktoré nie je jednoduché odísť.
Obete násilia, nech už je akékoľvek, sa z neho mnohokrát nevedia vymaniť. Aj napriek upozorneniam zo strany okolia či vlastným pocitom, že niečo nie je v poriadku, zostávajú v toxických vzťahoch. Prečo sa to podľa vás deje?
Čím dlhšie je človek v toxickom vzťahu, tým menej si dôveruje. Manipulátor veľmi premyslene podrýva už beztak nízke sebavedomie a obeť nevidí možnosti odchodu. Má strach. Často oprávnene. Veľakrát zažila násilné prejavy partnera a nechce si predstaviť, čo by sa dialo, keby naozaj odišla.
Ženy sa často boja, že nebudú môcť byť s deťmi. Partneri sa im týmto vyhrážajú a neskôr používajú deti ako zbraň proti žene.
Toto je často dôvod, pre ktorý obete vo vzťahu zostávajú. Úprimne, niekedy je to beh na dlhé trate s neistým záverom. No nie je nemožné sa z toho vymaniť. Treba nám však na to podporná sieť odborníkov.
Ešte k tým radám okolia. Čo by mali blízki robiť, ak majú v okolí obeť násilia či manipulácie?
Dobre mienené rady môžu byť kontraproduktívne. Obeť vie, že to nie je v poriadku, no nevidí možnosť, ako sa oslobodiť.
Prípadne cíti, že to nie je v poriadku, ale v momente, keď priatelia a rodina začnú hovoriť negatívne o partnerovi, akoby automaticky sa postaví na jeho stranu a cíti sa vinná, že o ňom hovoria v zlom poza jeho chrbát.
Pocity viny majú hlboko zakorenené, či už z toxického vzťahu, alebo detstva.
Je v poriadku pomenovať stav, ktorý ako blízki vidíme, ale netlačíme obeť do odchodu od partnera. Potrebuje čas. Potrebuje upevnenie sebavedomia. Potrebuje zistiť, že zdravý vzťah nevyzerá ako ten, v ktorom žije.
A blízki sa potrebujú najmä obrniť trpezlivosťou a tiež sa dovzdelať v témach násilia. To je veľmi nápomocné.
Sama spomínate, že je dôležité stanoviť si hranice. Pre mnohých ľudí je ťažké povedať, čo je pre nich okej a čo nie. Radšej sa prispôsobia tomu, čo im príjemné nie je. Prečo si hranice nevieme stanoviť? A ako si ich podľa vás dokáže človek budovať?
Zo skúseností s mnohými klientmi a klientkami vnímam, že neschopnosť určiť si hranice pochádza z detstva.
Doma sme museli urobiť všetko, ako nám povedali. Najlepšie bez reptania a poslúchnuť na prvé slovo. Lebo ako zvykli hovoriť rodičia: kým žiješ pod mojou strechou, budeš robiť, čo ti poviem.
Takto deti nenaučíme, že môžu mať svoj názor a s rešpektom ho môžu vyjadriť.
Treba to deti učiť už v detstve. Rodičia však nemôžu hovoriť len teoreticky, ale všetky tieto spôsoby aj praktikovať.
Ďalší faktor je postupné potlačenie seba samého a toho, čo chcem alebo nechcem. Je príliš veľa požiadaviek okolia na to, akí by sme mali byť, čo by sme mali robiť, ako by sme sa mali správať. Postupom času sa v tom úplne stratíme.
Pri budovaní hraníc si preto vždy treba zodpovedať otázky, čo chcem a čo nechcem.
A niekde medzitým nájdem hranicu. Tá ale nie je nemenná. Budovanie hraníc a ich udržiavanie je celoživotný proces. Stojí to však za to, lebo tak nadobudnete slobodu a spokojnosť.
Je takmer nemožné, aby sa násilie či manipulácia neprejavili na duševnom či fyzickom zdraví. Aký vplyv malo toto všetko na vašu psychickú a fyzickú pohodu?
Súhlasím, akékoľvek násilie má následky na fyzické aj psychické zdravie. U mňa sa prejavilo znížené sebavedomie, strach z mužov aj žien a úzkosti, ktoré mali vplyv na fyzické zdravie. Nemohla som spať, pociťovala som dlhodobý deficit spánku, rozvinuli sa u mňa autoimunitné ochorenia a chronické gynekologické ťažkosti.
Nepoznám žiadneho človeka, ktorý by nemal následky po prežitom násilí. Tu však musím zdôrazniť, že násilie nie je len to zlé, čo sa nám jednorazovo alebo dlhodobo dialo.
Klienti mi často hovoria, že sa im nič také zlé v detstve nestalo. Násilie je však aj to, čo sa nám ako deťom stať malo a nestalo sa to.
Čiže to, čo im rodičia odopierali. Pozornosť, prejavy lásky či podpora.
Na vašom príbehu je veľmi sympatické, že ste sa z toxického vzťahu dostali a popri tom vychovali osem detí. Vďaka čomu ste to zvládli?
Skrátená odpoveď by znela, že vďaka psychoterapii. Črty mojej osobnosti mi však tiež pomohli prekonať najťažšie chvíle a nájsť odvahu ísť ďalej.
Nebola to ľahká cesta, ale moja vytrvalosť a húževnatosť mi v tom pomohli. Rovnako ako ma držali roky v toxickom vzťahu. Často sú naše silné stránky aj našimi slabými miestami.
Potrebujeme ich identifikovať a naučiť sa s nimi pracovať. Aj preto som sa rozhodla pomáhať ľuďom v hľadaní samých seba. Toho, čo chcú a čo nechcú. Pomáham im nastavovať hranice a vysporiadať sa s toxickým vzťahom. Či už v jeho priebehu, alebo po jeho ukončení.
Verejnosti ste známa ako mama ôsmich detí. Ako sa na situáciu v rodine pozerali ony? Zo skúsenosti viem, že ak deti vidia, že matka trpí, niekedy ju samy presviedčajú, aby od muža odišla. Bola to aj vaša situácia?
Deti málokedy chcú, aby sa rodičia rozviedli. Toto rozhodovanie nikdy nesmie byť ich zodpovednosťou. Je to zodpovednosť dospelých.
Pravdou ale je, že jedno moje dieťa ma skutočne prosilo, aby som sa rozviedla. Ostatné sa v postupne učili od toho celého odstrihnúť, čo tiež nie je najlepšie. Všetci si nesieme následky tohto nefunkčného vzťahu.
Ako by sa mali rodičia správať k deťom, aby sa nestali obeťami násilia vo vzťahoch?
V prvom rade by sa mali vzdelávať o tom, čo všetko je násilie. Ľudia, ktorí sú vnímaví a sa o tieto témy zaujímajú, vedia, ako sa správať k deťom. Ako povzbudzovať ich sebavedomie, ako ich učiť o hodnote človeka, ako neposudzovať iných kvôli inakosti, ako ich rešpektovať, ako ich prijímať bezpodmienečne. To je základ.
Viac túto tému rozoberám vo svojej knihe Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú. Je o emocionálnych potrebách detí, praktických situáciách, ktorým s deťmi čelíme, a o tom, ako sa rozhodovať pri ich riešení.
Od vysokej školy pracujem ako copywriterka v marketingových agentúrach. Moje cítenie pre spoločenské témy je však veľmi silné, a to sa odráža aj v textoch, ktoré píšem mimo reklamnej sféry. Príkladom sú napriklad aj články pre organizáciu Chuť žiť.
