Rozhovor zverejňujeme v rámci série článkov, v ktorej sa venujeme rodovo podmienenému násiliu.
Branislav Chrenka je lekár a certifikovaný facilitátor a tréner metódy TIR. Ide o prístup, ktorý umožňuje ľuďom spracovať traumatickú udalosť v bezpečí bez posudzovania či rozptyľovania.
V rozhovore sa dozviete:
- v čom spočíva prístup TIR
- na aké typy tráum sa dá aplikovať
- aké techniky využíva
- či je vhodná aj na udalosti spojené s poruchami príjmu potravy
- prečo je nedostatočná osveta o duševnom zdraví
Na začiatok základná otázka. Čo je TIR?
TIR (z angličtiny Traumatic Incident Reduction, pozn.) je psycho-traumatologická metóda v širšom spektre prístupu nazývanom aplikovaná metapsychológia. TIR vychádza z troch princípov:
- Pavlovské učenie a podmieňovanie reflexov, respektíve ich vyhasínanie
- Freudovská psychoanalýza v nazeraní na vznik traumy a jej prejavoch
- a do veľkej miery sa TIR inšpiruje Carlom Rogersom, ktorý presadzoval názor, že v centre terapie má byť klient. Čiže ide o prístup orientovaný na klienta.
Pri metóde TIR sa klientovi hovorí pozorovateľ. A terapeut nie je terapeut, ale facilitátor. Pozorovateľovi sa neprotirečí, nikdy sa neinterpretuje jeho príbeh, nevysvetľuje sa mu zmysel a význam toho, čo prežil. Je to veľmi podporný a pozitívny prístup.
Prístup je však aj vysoko direktívny.
Počas sedenia má presne danú štruktúru, ako proces spracovávania traumatického zážitku vyzerá. Všetky techniky sú zadefinované. To má jeden dobrý účel – pozorovateľ vždy vie, do čoho ide a čo ho čaká.
Ide o jeden z pilierov budovania dôvery a bezpečia, ktorý klientom, ktorí zažili traumu, v živote často chýba.
Prečo pri TIR-e nie je klient klientom, ale pozorovateľom?
Tým sa zmazáva v spolupráci asymetrický medicínsky model. Domnienka, že ja som odborník na tvoje duševné zdravie.
Pri TIR-e platí, že facilitátor pozná techniku a prístup a pozorovateľ je odborník na svoje vnútro, mentálne pochody, svoj svet a duševné zdravie. Ja ho ním sprevádzam, učím ho si v tom robiť poriadok a hľadať odpovede vo vlastnom vnútri. Pomáham kresliť mapu terénu, ale pozorovateľ je ten, kto je doma v tomto teréne.
Otázkami a inštrukciami pomáha facilitátor pozorovateľovi sa v myšlienkovo-emocionálnom svete orientovať a hľadať odpovede na otázky, ktoré ho trápia. Alebo riešenia problémov, ktoré ho trápia.
Z toho, čo som si ja o TIR-e našla, mi vyplýva, že je to veľa o počúvaní. Myslím tým to, že facilitátor počúva pozorovateľa.
Áno, facilitátor veľa počúva a sprevádza klienta celým sedením. Málo vstupuje do obsahu pozorovateľa, nehodnotí a nič si nemyslí o tom, čo mu pozorovateľ hovorí.
Celá práca je najmä na pozorovateľovi.
Facilitátor dáva inštrukcie a kladie otázky, tie sú súčasťou protokolu, ktorého cieľom je desenzitizácia (odstránenie emočného náboja z udalosti) a kognitívna reštrukturalizácia (zmena pohľadu).
Emocionálny náboj sa nám veľmi často spája s udalosťami. Ľudia také situácie zažívajú bežne. Nemusia byť nutne traumatické, ale sú emocionálne. Stačí, keď idete do práce so stiahnutým žalúdkom, pretože tam na vás kričí šéf.
A keď sa situácie opakujú, občas prestaneme vidieť podstatu problému, pre ktorú sa do situácie dostávame. Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že ak odstránime náboj, máme možnosť vidieť podstatu problému a prísť s jeho riešením. Niekedy sa pritom dostaneme omnoho hlbšie do minulosti, často do nášho detstva, kde majú mnohé neduhy svoje korene.
Keď sa prežívanie zasekne, vzniká v tele a mysli blok. Niečo, čo sa človeku objavuje pri ďalších podobných situáciách. A naozaj nemusí ísť o niečo ako úmrtie alebo ohrozenie života. Môžu k tomu viesť aj situácie, ktoré sú zdanlivo nevinné.
Vrátim sa ešte k štruktúre rozhovoru, ktorý vedie facilitátor s pozorovateľom. Otázky sú pevne dané alebo sa odvíjajú od toho, čo pozorovateľ hovorí?
Otázkami sa špecifikuje udalosť, ktorá sa spracováva (nabitá udalosť). Pýtame sa na parametre ako napríklad: kedy sa stala, ako dlho trvala, kde pozorovateľ bol.
Keď poznáme parametre, necháme človeka, aby si tú udalosť opakovane prehral pred očami a potom nám ju prerozprával. Je to cyklus – prehrá si to a potom to prerozpráva. Od začiatku do konca. Potom ho vrátime na začiatok a celé odznova.
Toto robí dovtedy, pokým situácia nesie náboj. Postupne začne náboj zo situácie odchádzať a udalosť je menej hrozivá, nebezpečná, smutná. Dosaďte si tam čokoľvek, čo to s človekom môže robiť.
V jednom momente situácia stratí náboj úplne. Vtedy dochádza ku kognitívnej reštrukturalizácii. Zrazu vidíte tú situáciu nahú. Čiže vidíte fakty a veci, ktoré ste predtým neboli schopní vidieť.
Napríklad ak pracujem s pozorovateľom, ktorý zapríčinil autonehodu, niekoho zrazil a trpí výčitkami. Nesadol si odvtedy za volant a trápia ho úzkosti. Takýto klient si môže uvedomiť, že nemal tomu ako zabrániť, lebo chodec mu pod kolesá vbehol.
Ale to uvidí len vtedy, keď sa odstráni emočný náboj.
Situácia je rovnaká na začiatku aj na konci, ale zrazu sa tie puzzle a obrázky udalosti preskladajú a dávajú iný zmysel.
A čo v prípade, ak sa nedá presne pomenovať konkrétna situácia? Prípadne sa dialo veľa zlých vecí a nedá sa presne povedať, čo je príčinou traumy.
To, čo som doteraz opisoval, funguje najmä na monotraumy. Čiže nabité udalosti, ktoré sú jednotlivo identifikovateľné.
Typický príklad je človek, ktorý mal dobrých rodičov, dobré detstvo a vyrastal v dobrom prostredí. Také klasické dospievanie bez násilia či zanedbávania.
A zrazu sa mu stala nejaká vec a on má pocit, že jeho život už nie je taký ako predtým. Dovtedy bol v pohode. Na toto funguje základný klasický TIR.
Ak zlé situácie trvajú od skorého detstva alebo dieťa nemá vzťahovú osobu, ktorá je preňho bezpečnou oporou, dá sa s tým tiež pracovať, ale nie je to také priamočiare a jednoduché. Samozrejme, priamočiare a jednoduché nemusí byť ani riešenie monotraumy.
Komplexná trauma, či už vývojová/ranná alebo aj v dospelosti získaná si vyžaduje skutočného odborníka na prácu s traumou. Dlhšie spracovávanie, ktoré nie je záležitosťou pár sedení.
Príkladom komplexnej traumatizácie môžu byť ľudia, ktorí zažili vojnový konflikt.
Teraz to trochu zovšeobecním, ale aké sú typické traumy, s ktorými za vami klienti prichádzajú?
V prvom rade málokedy prichádza klient s tým, že má traumu. Väčšinou prichádzajú so zdravotným alebo s duševným problémom. Potýkajú sa s niečím, s čím si nevedia dať rady. Ide o nechcené pocity, postoje, emócie v živote či psychosomatické bolesti.
Samozrejme, môže to byť aj priamočiare a môže prichádzať s tým, že sa mu vracia opakovane nejaká udalosť v sne alebo v bežnom dennom živote. Môže sa kvôli tomu dostávať do rôznych nepríjemných situácií.
Môže prichádzať aj pre nízke sebavedomie, poruchy príjmu potravy, poruchy spánku, problémy vo vzťahoch. Prejavy sú veľmi rôznorodé.
Dôležité však je, že si klient uvedomí, že sa niečo deje, a že s tým chce niečo spraviť. Má chuť a vôľu vystaviť sa svojej minulosti a vysporiadať sa s ňou. Bez toho sa nedá pracovať.
A dostaví sa efekt rýchlo? Mám pocit, že ide o dosť pragmatický prístup.
Áno, práca s nábojom je veľmi rýchla. My náboj hľadáme vo vnútornom svete. Keby som to mal k niečomu prirovnať, tak sme ako detektor kovov alebo psy, ktoré hľadajú v batožine drogy.
S klientom pátrame po nabitých situáciách. A každej situácii, ktorú pozorovateľ identifikuje ako nabitú, facilitátor priradí techniku, ktorou sa náboj spracuje.
Ide sa adresne po emocionálnom náboji, vďaka čomu sa klientovi rýchlo polepšuje. Zo sedenia na sedenia odchádza o niečo ľahší.
Aké sú techniky, ktoré facilitátor používa?
Na spracovanie jednotlivých nabitých zážitkov slúži základný TIR. Tiež poznáme Tematický TIR, ktorým sa spracováva sieť traumatických alebo nabitých udalostí. Treťou technikou je odblok. V týchto technikách spočíva hlavný výcvik.
V nadstavbových výcvikoch sú desiatky, možno až stovky techník, z ktorých každá sa dá využiť na rôzne oblasti.
Napríklad technika Neukončené záležitosti slúži ako rozlúčka – štruktúrovaný rozhovor s niekým, kto je mŕtvy, alebo je z iného dôvodu neprítomný a nedá sa s ním spojiť.
Existuje technika rozhovoru s vlastným telom. Tá slúži najmä ľuďom, ktorí majú problém s vlastným sebaobrazom.
Technika budúceho TIR-u sa využíva vtedy, keď máme anticipačnú úzkosť. Čiže sa dopredu obávame nejakej udalosti a to nám spôsobuje úzkosť. Budúcim TIR-om si viete spracovať túto udalosť, aj keď sa nestala.
Terapeutické prístupy ako KBT (kognitívno-behaviorálna terapia, pozn.) alebo ACT (typ kognitívno-behaviorálnej terapie, ktorá je založená na akceptácii a odhodlaní, pozn.) poskytujú praktické cvičenia, ktoré môžu klienti aplikovať aj osamote. Napríklad technika stop na zastavenie cyklu negatívnych myšlienok. Alebo pri prístupe ACT je to pozorovanie vlastných myšlienok. Je niečo takéto aj v TIR-e?
Sú techniky, ktoré sa dajú takto aplikovať. Jednou z nich sú hraničné priestorové body, keď pracujem s vlastným priestorom, ktorý obývam.
V rámci základného TIR-u máme aj techniku uzemnenia, ktorá môže klientom poslúžiť ako zdrojová technika. S TIR-om sa však dá pracovať najmä na sedení.
Tiež treba povedať, že TIR nie je všeliek a nemusí sadnúť každému, z toho opisu, ktorý uvádzam vyššie a aj na výcvikoch môžu ľudia nadobudnúť pocit, že pomôže každému. Určite to treba vyskúšať ale.
Aké sú výsledky metódy?
Klient zo sedenia na sedenie odbúrava nabité emócie, udalosti, pocity. Keďže potrebuje čím ďalej, tým menej energie na to, aby udržal pod kontrolou nabité obsahy svojho vedomia a podvedomia, táto energia mu začína slúžiť na pozitívne zmeny v živote. Dokonca sa teší zo života aj na sedenia.
Kontakt facilitátora s pozorovateľom, ktorý je bezhranične bezpečný, a adresné spracovanie nabitých udalostí, rýchlo vedie k vymiznutiu symptómov. Strachov, zlozvykov a podobne.
Mám to chápať tak, že keď už sa raz vybije náboj, nemôže sa to všetko zopakovať?
Záleží od toho, ako veľmi sú poprepájané jednotlivé nabité udalosti. Ak klienta trápila jedna udalosť, jej spracovaním môže kompletne vyhasnúť traumatická stopa.
Ak je udalostí viac, nie je to také jednoduché a priamočiare. Na jednu udalosť je pripútaných viacero vzťahov, osôb či ďalších udalostí, ktoré vytvárajú symptómy.
Ale tým, že sa spracuje sieť nábojov po kúskoch, človeku sa dýcha ľahšie. Vždy kúsok spracovanej nálože necháte za sebou.
Čo sa týka samotného sedenia, pri TIR-e nemá striktne daný časový rámec. Mám si predstaviť, že to môžu byť aj dve či tri hodiny?
Áno, je to tak. Stáva sa, že aj pri iných typoch terapie sa hodina zdvojí z 50 na 100-120 minút. Ale u nás je to tak, že sedenia ideálne nemajú ohraničené trvanie.
Dá sa to však naplánovať do terapeutického dňa.
Nie je to tak, že pozorovateľ povie: toto sa mi stalo, toto ma trápi a na druhom sedení je to spracované. Ak pozorovateľ nemá skúsenosť s TIR technikou, musíme ho naučiť celý proces.
Ako pozorovať vnútorné procesy a mentálno-emocionálny svet. Tým, že to robíme, už ukrajujeme kúsky toho náboja. A to ešte predtým, ako nastane veľký TIR.
Vďaka jasnej štruktúre sa dá väčšina sedení spravidla vtesnať do dvoch – dva a pol hodiny.
Predstavme si dievča, ktoré v detstve počúvalo nepríjemné poznámky od rodičov ohľadom hmotnosti či výzoru celkovo. V dospelosti sa tento zážitok vyvinie až do poruchy príjmu potravy. Dá sa TIR aplikovať aj pri klientoch a klientkach, ktorých trápi PPP?
TIR sa dá aplikovať na veľa situácií v živote. Na prípady ako poznámky od rodičov alebo klamlivé vnútorné predstavy o sebe, slúžia techniky v rámci nadstavbových výcvikov. Dá sa samozrejme aplikovať na situácie aj TIR.
Dokonca existuje jeden program, ktorým sa dá na vnímaní vlastného tela pracovať.
Keď sa bavíme o samotnej metóde TIR, vďaka nej môžeme spracovať udalosti, ktoré k poruche príjmu potravy viedli. Vieme si posvietiť na vzťahy, ktoré k tomu mohli viesť. A tiež sa dokážeme pozrieť na postoje, vnemy, emócie a bolesti, ktoré sú v tom zapletené.
Rovnaká otázka aj smerom k rodovo podmienenému násiliu. Predstavme si ženu, ktorú týra manžel. Fyzicky, psychicky aj ekonomicky. Prinesie TIR efekt aj v takejto situácii?
Áno, ale musí to byť už v rukách skúseného facilitátora.
Myslíte si, že je o metóde TIR dostatočná osveta? Vedia o nej ľudia?
Myslím si, že nie je dostatočná. Metóda pochádza zo Spojených štátov, kde je pomerne dosť rozšírená. No v Európe je veľmi málo facilitátorov a celkovo trénerov.
Okrem toho u nás TIR funguje veľmi krátko, čo je tiež príčinou slabého povedomia.
Myslíte si, že je dostatočná osveta všeobecne o duševnom zdraví a riešení duševných ťažkostí?
Myslím si, že nikdy nebudem mať pocit, že je dostatočné povedomie o otázkach duševného zdravia.
A vôbec, že je citlivosť u bežnej populácie ohľadom tejto témy.
Prečo sa to podľa vás deje?
Žijeme v kultúre, ktorá na výslnie stavia bohatých a úspešných. Ľudí, ktorí jazdia na rýchlych autách a majú krásne vyšportované telá. Stačí sa pozrieť na billboardy, zalistovať si v magazíne a pozrieť sa, ako vyzerajú reklamy.
Ďalší faktor je, že nám chýba priestor v predškolskom a školskom čase, ktorý by sa venoval duševnému zdraviu a zdravovede.
Tiež nám chýbajú odborníci, ktorí chcú robiť osvetu v médiách.
Základný výcvik prístupu TIR absolvovali aj odborníčky z Chuť žiť. Psychologička Sophia Lukačková, ktorá sa ho zúčastnila tiež, sa s nami podelila o svoje dojmy.
“Výcvik prístupu TIR bol pre mňa veľmi užitočný, pretože som získala do rúk techniku, ktorá slúži na prácu s traumou. TIR je veľmi bezpečný prístup na spracovanie traumy. Zabezpečuje také prostredie a komunikáciu, aby klienti boli dobre pripravení podeliť sa o traumatický zážitok.
Klientovi tiež zabezpečuje neutrálny priestor, vďaka čomu zažije možno to, čo nezažije v komunikácii s blízkymi. Že ho niekto počúva a môže vypovedať to, čo predtým nikomu nepovedal. Takto mu to začne dávať iný zmysel a z traumatického zážitku sa začne vybíjať emocionálny náboj.
Techniku TIR nevnímam ako spôsob, vďaka ktorému spoznáme príčiny. Skôr ide o prijate faktu, že sa niečo stalo. Som v bezpečnom prostredí, kde môžem hovoriť, je tu niekto, kto ma počúva a potvrdzuje môj zážitok.
Cieľom však nie je vyriešiť to rozumovo, ale skôr si všetky okolnosti preformátovať a vybiť emocionálne náboje. Aby človek spracoval, čo sa mu stalo, ale na úrovni emócií, nie racionálneho chápania. Klient zároveň získa zdroje, vďaka ktorým dokáže spracovávať emócie a vôbec o traume hovoriť.”
Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR určenej na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie v roku 2023. Za obsah je výlučne zodpovedná organizácia EDI Slovensko.
Od vysokej školy pracujem ako copywriterka v marketingových agentúrach. Moje cítenie pre spoločenské témy je však veľmi silné, a to sa odráža aj v textoch, ktoré píšem mimo reklamnej sféry. Príkladom sú napriklad aj články pre organizáciu Chuť žiť.
