Veronika Miklovičová: Byť matkou stojí za každý strach a obavu

Ako vyzerá materstvo po prekonaní poruchy príjmu potravy a či je vôbec možné priviesť na svet dieťa po zákernom boji s anorexiou a bulímiou, nám dnes porozprávala Veronika Miklovičová (30), mamička 1,5-ročnej Elišky.

Foto: Martina Rajčáková

Hovorí, že materstvo jej pripomína bezpečnostné pokyny v lietadle – najskôr musíte nasadiť masku sebe, a až potom budete mať silu pomôcť aj druhým. Počas liečby sa naučila, že na internete je množstvo falošných informácií či anonymných fór, ktoré ponúkajú veľa protichodných skúseností a pre človeka sú skôr zastrašujúce ako podporné.

Keby sa dnes mohla nanovo rozhodnúť, určite by chorobu podchytila v rannom štádiu a viac by sa nebála požiadať o pomoc. Vtedy jej chýbali vedomosti a schopnosť pochopiť dôsledky a príčiny. Práve preto sa rozhodla vyjsť s pravdou von a podeliť sa s nami o jej reálnu životnú skúsenosť matky po prekonaní poruchy príjmu potravy.

Mala si pocit, že informácií o poruchách príjmu potravy (PPP) je dostatok a sú ľahko prístupné širokej verejnosti?

Úprimne, prehľadala som aj na internet, no väčšinou som nenabrala odvahu to čítať. Mám pocit, že je tam veľa informácií, ktoré skôr ženu vystrašia ako ju podporia, poradia a pomôžu. Obzvlášť verejné a anonymné fóra sú pre mňa celkovým strašiakom. Veľa protichodných skúseností, negatívne komentáre od ľudí, ktorí absolútne nemajú páru čo PPP znamená, osočovanie a podobne. Pre širšiu verejnosť to určite nie je dostačujúce, najmä ak sa bavíme o ľuďoch, ktorí si myslia, že PPP je len o udržaní si štíhlej postavy. 

Kedy sa začali tvoje problémy s PPP a kedy si si ich aj začala uvedomovať?

To bolo naozaj veľmi dávno, ešte počas strednej školy. Pôvodne vo mne prepukla anorexia. Vždy som bola veľmi hyperaktívna a mala popri gymnáziu aj množstvo ďalších krúžkov – tanečnú, hru na keyboarde a klavíri, každý deň vodné pólo, gymnastiku, bedminton a predtým aj husle či iné aktivity. Popritom som si musela plniť domáce povinnosti a starať sa o mladšiu sestru. Choroba prišla tak nejak vtieravo. Ťažko povedať, čo a kedy ju presne spustilo… Uvedomiť si to mi pomohli hlavne moje najbližšie priateľky, ktoré ma „nabonzovali“ mame, a tá to začala riešiť. Ambulantne som sa liečila u psychologičky, v škole na mňa dohliadali priateľky a učiteľka, doma rodičia. Avšak ako to pri PPP býva, ťažko sa človek vylieči, keď je k liečbe nútený a poriadne tomu ani nerozumie… Obzvlášť ak tomu nechcú rozumieť ani najbližší. Pamätám si ako sa ma mamina spýtala, že čím si to zaslúžila, že som jej niečo také spravila…

Foto: Martina Rajčáková

Ako si sa z toho nakoniec dostala?

Celé dlhé roky som sa snažila pomôcť si sama. Raz bolo lepšie a potom zas horšie, keď prišli nejaké ťažké životné udalosti, s ktorými som sa nevedela inak vysporiadať. Uvedomovala som si moju chorobu, avšak som to brala ako môj vlastný problém, s ktorým som nechcela nikoho zaťažovať. V hlave som mala len: „Veď všetci majú svoje problémy a nepotrebujú byť zaťažovaní ešte mojimi.“

Hlúposť! Samozrejme, moji najbližší, kamaráti i manžel videli v akom som stave, no nikdy som nepovedala otvorene ako veľmi sama so sebou bojujem, nikdy som nepožiadala o pomoc… Až nakoniec ma opäť nakopli moji najbližší priatelia, ktorí šli za mojím partnerom a otvorene mu povedali, že trpím poruchou príjmu potravy. Sestra jedného z nich si bulímiou prešla a tak poznali všetky príznaky. S priateľom (terajším manželom) sme mali vážny rozhovor a ja som sa po ňom rozhodla ísť na liečenie. Otvorila som Google a o 3 dni som už stála v príjmovej ambulancií. Bolo to to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla spraviť.

V akom stave si teraz? (liečba, vnímanie samej seba…)

Pravidelne navštevujem terapeutku, učím sa rôzne techniky, chválim sa. Naučila som sa odpúšťať, chápať príčiny, súvislosti a dôsledky a hlavne nebáť sa požiadať o pomoc. Rozhodne nie som vyliečená na 100 percent. Čaká ma zdolať ešte pár pohorí, kým prídem do cieľa, ale mám za sebou obrovský kus práce samej na sebe. Dôležité však pre mňa je neustále spoznávať seba, počúvať svoje potreby, vnímať a milovať – tým správnym spôsobom, zdravo a prijímať samu seba takú, aká som.

Aké boli tvoje pocity, keď si zistila, že si tehotná?

Tešila som sa. Neuveriteľne som sa tešila.

Hľadala si si aj nejaké informácie o ženách, ktoré prešli PPP a neskôr si rovnako založili vlastnú rodinu?

V podstate som veľa informácií už mala. Jednak som mala za sebou liečenie, kde som spoznala mnoho žien i chlapcov s rovnakým problémom, a niektorí z nich už svoje rodiny mali. Tak isto mám kamarátku, ktorá má svoju rodinu a prešla si podobným osudom ako ja. Mala som samozrejme i obavy, ale aj podporu, vedomosti, a to hlavné – mala som vieru.

Ako si prežívala tehotenstvo a zároveň všetky zmeny vo svojom živote, ktoré so sebou prinášalo?

Prvé 4 mesiace boli veľmi náročné. Do konca štvrtého mesiaca som stále vracala, niekedy ma napínalo aj zo vzduchu čo som dýchala. Do toho som mala v 10. týždni tehotenstva úraz, kedy som zletela 2 metre voľným pádom do pivnice a dochrámala si rebrá, rozbila bradu a kolená, utrpela otras mozgu… Keďže som bola tehotná a akékoľvek analgetiká neprichádzali do úvahy, nemohli mi urobiť RTG ani nič podobné. Bolesť ma však netrápila. Jediné, na čo som vtedy myslela, bolo dieťa. Nepretržite som sa modlila, aby bolo v poriadku. Všetko ostatné stratilo pre mňa zmysel.

Foto: Peter Seitler

Našťastie bolo vtedy ešte príliš malinké a úraz tehotenstvo nijako nepoznačil, okrem môjho fyzického stavu. Náročnejšie obdobie prišlo od piateho mesiaca, kedy síce vracanie ustalo, ale nastúpila kyselina, ktorú som mala nonstop. Pálil ma celý hrudník, čokoľvek som zjedla cítila som sa ako balón. Či som sa najedla o 5 poobede alebo o 10 večer, v momente ako som si ľahla, chytal ma reflux. Práve tu niekde opätovne nastali situácie, kedy som opäť začala vracať. Bolo to v podstatne nižšej miere, ale určite by som to označila za relaps. Keďže aj hormóny sa mi v tele hromadili, mala som kolísavé chvíle, najdôležitejšie však bolo zdravie toho malého človiečika, a to mi dodávalo silu. Mala som podporu manžela, chystali sme svadbu, navštevovala som svoju psychoterapeutku, chodila som plávať, kompletizovala výbavičku pre malú… Toto všetko mi pomáhalo prekonať ťažké situácie.

Po tehotenstve si si prešla menším relapsom. Vieš mi povedať čo ho spustilo?

Viacero vecí čo navzájom spolu súviseli, hlavne v nadväznosti na tehotenstvo. Spomínané naštrbené celé stravovanie, často som bývala nafúknutá, zle mi trávilo, pretrvávajúce pálenie záhy počas tehotenstva, hormonálne zmeny a ďalšie iné ťažkosti. K tomu príchod toho malého človiečika, ktorý nám zmenil život na ruby… Nedostatok spánku, únava, zvykanie si na nový režim, kojenie, prebdené noci a všetko okolo novonadobudnutej roli matky. Chvíľami som sa cítila bezmocná, keď malá vrieskala a ja už som ju nevedela utíšiť, keď ju bolelo bruško alebo som nevedela, prečo tak narieka. Zmätené a protichodné pocity, miestami bezmocnosť a obviňovanie samej seba z neschopnosti…

Dnes už viem, že sú to všetko oprávnené pocity a NORMÁLNE POCITY – obzvlášť pre prvorodičku. Vôbec to neznamená, že je žena neschopná a zlá matka. Jednoducho je to všetko nové, náročnejšie, a keď vezmeme do úvahy, že som bola stále jeden veľký hormón, tak ani nič prekvapivé na tom nebolo, že som sa tak cítila.

Foto: Archív V.M.

Čo bolo pre teba najťažšie?

Zvádzala som vnútorný boj a snažila som sa všetko ustáť nakoľko som kvôli kojeniu potrebovala jesť, mať dostatok výživy pre seba aj pre dcéru… Je fantastické, že jedno ženské telo dokáže uživiť dvoch ľudí – pre mňa je to stále zázrak, že pol roka dokázala malá žiť len z toho, čo jej moje telo poskytlo. To bolo asi pre mňa najťažšie a najdôležitejšie.

Momentálne máš doma krásnu, zdravú, 1,5-ročnú dcérku Elišku. Aké to je pre teba byť mamou?

Nikdy som si ani len nevedela predstaviť, že budem raz schopná takej lásky. Slovo milovať pre mňa dostalo úplne inú rovinu. Láska akú dokáže taký malý človiečik prejavovať a dávať je pre mňa obrovským darom, ktorý ma veľa učí o tom, čo znamená bezpodmienečná láska. Či som strapatá, namaľovaná-nenamaľovaná, či mám 5kg navyše, kruhy pod očami, či som nervózna… Ona ma miluje bez výhrad, bezpodmienečne takú, aká som.

Kým som sa nestala mamou, netušila som čo to naozaj znamená „byť trpezlivá,“ na čo všetko sa dajú použiť špagety, že dokážem fungovať bez spánku aj týždeň… Mám pocit, že ona učí nás a nie my ju. Je to náročné, ale za nič na svete by som to nemenila… Mám pocit akoby tu bola s nami celý život, nepamätám si, aké to bolo bez nej… Je to pre mňa najkrajšia vec na svete, ktorá ma nikdy neprestane fascinovať tak ako je pre mňa zázrak, že ten človiečik vyrástol vo mne… Každej jednej žene prajem zažiť to!

Ako sa na všetko pozeráš s odstupom času?

Verím, že všetko malo svoj zmysel. Každá jedna situácia či dobrá alebo zlá, ľahká či ťažká nás má niečo naučiť. Záleží len na nás ako sa k tomu postavíme a či máme snahu pochopiť, čo nás mala daná skúsenosť naučiť. Som za svoju chorobu čiastočne vďačná – v mnohom mi otvorila oči, prinútila ma začať o veciach skutočne rozmýšľať, pozerať sa na veci z iných uhlov a vnímať, že nič nie je len čierno-biele… Ani my sami!

Zmenilo materstvo tvoj pohľad na niektoré veci v tvojom živote, resp. na samu seba či poruchu príjmu potravy?

Práve vďaka PPP viem čoho sa chcem v materstve  vyvarovať a na čo sa naopak zamerať. Viem, aké je dôležité aby si mama vážila samu seba. Pochopila som v niečom konanie mojich rodičov. Vďaka materstvu sa cítim ženskejšia. Hrdá sama na seba. Okolie vníma moje zmeny a ja mám z toho radosť, Manžel má radosť, že ma „má za čo chytiť“ čo mi tiež lichotí. Mám viac energie, naučila som sa tešiť dokonca aj z počarbanej steny – veď kto vie, možno z nej raz vyrastie Picasso. (smiech)

Začala som sa mať rada takú aká som, aj tie nedokonalosti, ktoré sú výpoveďou môjho života. Chcem aby ma dcéra vnímala ako milujúcu, usmievavú a zdravo sebavedomú matku, lebo tak ako dieťa vidí rodičov, tak sa učí rozlišovať v živote to, čo je normálne a správne.

Zakončila by som to výrokom Naomi Aldort: „Slová, ktoré používame, keď hovoríme s deťmi, majú schopnosť hojiť či ublížiť, vytvoriť vzdialenosť alebo udržať blízkosť, umlčať city či otvoriť srdce, posilniť závislosť alebo vlastnú silu.

Foto: Peter Seitler

Rozprávajme sa všetci sami so sebou tak, ako by sme sa chceli rozprávať s našimi deťmi, lebo každý z nás je v duši stále dieťa. 

Je niečo také, čo by si odkázala mladým ženám, ktoré si rovnako prešli PPP a možno sa boja mať deti?

Verte si, verte v seba a svoju silu. Milujte sa také aké ste. Lebo presne také Vás Pán Boh stvoril či už v neho veríte, alebo nie… Presne takéto máte byť. Nik na svete už nie je taký ako VY. Každá z vás je jedinečná a nenahraditeľná. Prijmite samu seba a vážte sa. Nie ste vaše matky/otcovia, nenesiete zodpovednosť za činy druhých, ale len a len za tie svoje.

Báť sa je v poriadku, boja sa aj tí najodvážnejší. Ale byť matkou stojí za každý strach a obavu… Je to najúžasnejší pocit aký vám môže byť dopriaty. Tie malé ručičky, nevinný úsmev, momenty, keď vás dieťa objíme a pritúli sa, vysloví  „mama“, či sa len prvýkrát vyciká do nočníka alebo dokáže samo vyfúknuť soplík z nosa – to sú najdokonalejšie chvíle. Sú to tie najdrobnejšie detaily, ktoré sa pospájajú v celok a hovorí sa im ŠŤASTIE. Nenechajte si ho ujsť!

Denisa Košarišťanová

Ak máte tip na osobu, s ktorou by sme mali spraviť rozhovor alebo o nej spraviť článok, napíšte nám na fb alebo na kontakt@chutzit.sk .