Dni, keď sestra nemusela prežiť noc

V každom príbehu zvykne byť hlavná postava. V tomto je to moja sestra, ktorá trpí anorexiou. Vedľajšie postavy sú jej rodičia, jej sestra, starí rodičia, spolužiaci, učitelia, priatelia a mnoho ďalších komparzistov. No ja som sa rozhodla vymeniť tieto postavy a za hlavnú postavu urobiť mňa. 

Píše 24-ročná Eva

Ako dieťa som mala úžasné a krásne detstvo. Veľmi som túžila po súrodencovi, no tento sen sa mi splnil až keď som mala 7 rokov. Nieže by som dovtedy bola rozmaznaný jedináčik, no odkedy sa narodila moja sestra cítila som sa veľmi osamelo. Odo mňa sa vyžadovalo, aby som bola tá veľká. Vždy pomáhala, no aj tak to nebolo dosť dobré. Nebola som dosť dobrá. Často ma porovnávali s inými ľuďmi. Moja sestra bola vždy tá ešte malá… Keď dorástla do veku, kedy som ja už vedela, žehliť, upratať byt a starať sa o mladšieho súrodenca a nič z toho ju nikto nenútil robiť, veľmi som na ňu zanevrela. Mali sme dlho veľmi ťažký a komplikovaný vzťah. Už to neviem posúdiť, no vtedy som ju opisovala ako niekoho veľmi zlého, kto mi robí iba naschvály. 

woman standing on grass field

                                                   Zdroj: Unsplash

Keď som konečne odišla na vysokú školu, samozrejme, čo najďalej od domova, niečo sa veľmi zmenilo. Môj vzťah s rodičmi aj s ňou sa zlepšil, naopak ten jej s rodičmi ochabol a niečo sa začalo diať. Nároky, ktoré boli odjakživa kladené na mňa, začali klásť na moju sestru, no ona na to vôbec nebola pripravená. Začali ju porovnávať so mnou, popri tom, mne nikdy neprišlo na mne, nič hodné porovnávania. Začala cvičiť, zdravo sa stravovať. 

Aby som sa vrátila ku sebe, musela som prejsť dlhou cestou, aby som spoznala, čo je to sebaláska. Učila som sa prijať taká, aká som. Síce som nikdy netrpela anorexiou, no nedostatok lásky, ponižovanie v škole, spôsobilo svoje. Pamätám si na noci, kedy som preplakala nad tým, že neviem, čo so svojim životom ďalej. Prosila som Boha, aby mi ukázal cestu. A ukázal. Naučila som sa milovať seba, hoci nemám dokonalú pleť, vysoké dioptrie, som od prírody chudá ako papek aj keby zjem celé prasiatko… Keď som sa naučila milovať sa, milovali ma aj iní. Do môjho života vstúpil môj terajší muž, zobrali sme sa a po roku čakali bábätko.

woman forming heart by hand near water

                                    Zdroj: Unsplash.com

V tom období, to už začalo byť s mojou sestrou očividné. Veľa schudla, keď som išla upiecť kurča, rozplakala sa a vyzerala akoby som dávala na pekáč živého človeka. Rozprávala som sa s ňou, mala veľmi rozumné argumenty. Znela úplne v pohode. Myslím, že v nej to trvalo oveľa dlhšie, no my sme si to, bohužiaľ, všimli až keď začala skutočne chudnúť. Celý spád trval asi 2-3 mesiace. Ženy v našej rodine majú veľmi silný metabolizmus, sme chudé aj keď veľa jeme, čiže naozaj bolo miestami logické uveriť, že o anorexiu nejde. Chceli ste tomu uveriť. Na internete sa nedočítate veľmi lichotivé veci a ak trpíte psychickou poruchou, nech si vraví, kto chce, čo chce, zo spoločnosti vás vedia veľmi pekne vylúčiť. 

Bol november, keď mi mamka volala, že moja sestru náhle hospitalizovali na OAIM (áro). V tom, čase som končila školu a bola som tehotná v 7. mesiaci. Bol to veľmi ťažký čas. Prežívala som obrovské tlaky a keď som sa dozvedela, že sestra nemusí prežiť noc, skoro som predčasne porodila. Môj manžel bol vtedy na služobnej ceste a jedinou oporou pre mojich rodičov som bola ja. Tehotná študentka. Pamätám si na obrovský strach, hnev, ktorý sa miešal s ľútosťou, keď som videla na posteli moju zničenú sestričku. Jeden život na ceste na svet, druhý príliš skoro na to aby odišiel. Nikdy som nevidela môjho otca plakať. Dovtedy. Pozerali na mňa akoby som to mala celé vyriešiť. Vtedy som pochopila jednu vec. Výchova a láska je veľmi dôležitá. No, čo si sama nedostala nevieš dávať ďalej. Mnohé zranenia sa dedia, lebo sami rodičia mali ťažké detstvo, kde slovo ľúbim ťa neexistovalo. No predsa som vedela, že ma ľúbia, že ľúbia ju. 

dextrose hanging on stainless steel IV stand

                                     Zdroj: Unsplash.com

Vtedy som povedala Bohu, že neverím, že toto je jej koniec. Neverím! V čo verím je, že nás táto ťažká situácia zocelí, ukáže nám dno aby sme sa konečne pozreli na nebo. Každý deň som tam za ňou chodila. Modlila sa, prehovárala, dohovárala…

Anorexia nie je choroba, ktorá zmizne zo dňa na deň, aj keby som vám veľmi rada povedala o zázraku. Čo som si uvedomila, že zázrak, keď ráno vstanem, nadýchnem sa, môžem znovu bojovať za tých, ktorí to potrebujú. Milovať svoju rodinu, nenechať sa odradiť pádmi, lebo tie vždy budú, veď nikto nie je dokonalý. Môj synček sa nakoniec narodil v termíne, moju sestru prepustili z nemocnice a hoci sa túto jar do nej znova dostala, nevzdávame sa. My. Sme v tom spolu. Každý má nejakú povahu. Možno je to tvrdohlavosť a náladovosť? Možno zranenia z detstva? Šikana? Dôležité je neobviňovať sa, kto za to môže, ale spojiť sa a veriť, žiť ako je. Riešiť problémy a nenechať ich prehniť až do základov človeka. A áno… vedieť odpustiť.

Ak máte tip na osobu, s ktorou by sme mali spraviť rozhovor alebo o nej spraviť článok, napíšte nám na fb alebo na kontakt@chutzit.sk .