S normálnou váhou sa stal zo mňa nový človek

Napísala Kristína Jakubičková

Tak ako mnohé ženy (a muži), aj ja dlhodobo zápasím s poruchou príjmu potravy, konkrétne s mentálnou anorexiou. Rozhodla som sa, že sa v tomto texte zamyslím nad následkom, ktorý zväčša vzniká pri návrate pacientky/pacienta k „normálnemu“ stravovaciemu režimu. Tohto javu sa všetci ľudia s PPP obávame zrejme najviac. Je síce pravda, že je to zástupný problém a v skutočnosti ide o maskovaný strach z oveľa vážnejších udalostí.

O nespokojnom trpaslíčkovi

Mala som asi šestnásť rokov a začala som sa trochu zaguľacovať. Jedlo som si vedela vychutnať a bolo mi jedno, či sladké alebo slané. Bola som na dovolenke v Belgicku a v hoteli, v ktorom sme bývali, boli porcie skutočne kráľovské. Aj napriek tomu, že sme toho veľa nachodili, kilá sa na mňa nalepili. Niežeby som sa prejedala, no zjedla som viac, ako moje telo dokázalo spáliť.

Vrátila som sa z dovolenky a pri pohľade na váhu som sa zhrozila. Nie, nemala som nadváhu, práve naopak. Ako dieťa som trpela výraznou podváhou z dôvodu, že som mala strach zo zvracania a bála sa jesť, len aby som neskonzumovala niečo pokazené a nevracala. Cítila som sa inak dobre, akurát sa tomu nespokojnému trpaslíčkovi v mojej mysli nepáčilo, keď som sa pozrela do zrkadla. Začala som sa postupne viac a viac obmedzovať a počas nasledujúcich rokov sa moja váha ešte viac znížila.

V zajatí anorexie

Na vysokej škole sa však udialo niečo, s čím som nerátala. Pociťovala som nadmieru silný stres a frustráciu, čo som si začala „liečiť“ nadmerným športovaním a jedením čoraz menej rôznorodých potravín. V najhlbšej fáze mojej anorexie som jedla iba zeleninu a grepy a popri tom behala polmaratóny a cvičila náročné zostavy Tae bo. Nevynechala som jediný deň bez športu. Dokonca som športovala, aj keď som bola chorá. Pustila som si video z Youtube a cvičila hodinu a pol tie najnáročnejšie cviky, ktoré som mohla nájsť. Kilá išli dole ako topiaci sa sneh koncom zimy. Bola som v eufórii. Konečne mi niečo vychádzalo tak, ako som chcela. Zašlo to však priďaleko a skončila som v nemocnici. Vyzerala som hrôzostrašne, akoby ochabnuto. Psychicky som bola úplne na dne. Trápila ma nikdy neutíchajúca úzkosť a napätie. K tomu všetkému prispievalo štúdium na vysokej škole a stres zo skúšok. Bolo to mimoriadne ťažké obdobie.

V nemocnici sa mi váha zvýšila, no napriek tomu som bola stále v podváhe. Anorexia ešte ani zďaleka nepovedala posledné slovo.Vrátila som sa domov, dokonca si našla priateľa, ku ktorému som sa neskôr aj nasťahovala. Všetko vyzeralo dobre, kým som si raz nešla dať predpísať antidepresíva, ktoré roky užívam. Uvidela ma sestrička z ambulancie a prvé, čo povedala, bolo: „Veď vy ste pribrali!

Bolo to akoby mi do tváre vychrstla jedovatú kyselinu. Niečo sa vo mne zlomilo. Jeden jediný komentár mi stačil na to, aby som opäť začala chudnúť a manipulovať s jedlom. Môj priateľ so mnou mal božskú trpezlivosť a stál pri mne, kým som sa nevyhladovala na 43kg, neocitla sa v nemocnici a v návale sebanenávisti mu nepovedala, že sa chcem rozísť. Tým som zasadila nášmu sľubnému vzťahu smrteľný úder. Tentokrát sa so mnou v nemocnici žiadny progres neudial, skôr naopak. Moja váha ďalej klesala a ja som bola na pokraji smrti. Zažívala som horror mortis (t. j. strach zo smrti) a pri srdci ma zvierali predinfarktové stavy. Bolelo ma celé telo a nenávidela som sa tak, ako nenávidíte toho najhoršieho nepriateľa.

Stále som plakala a napriek tomu, že som už bola takmer priesvitná, chorobne som sa desila, že priberiem čo i len gram. Bolo to, akoby sa v mojej duši usídlil zlý duch, démon, ktorý ma úplne ovláda a zožiera ma zvnútra. Mizla som pred očami a moji príbuzní boli natoľko zúfalí, že už za mnou ani nechceli chodiť na návštevy do nemocnice. Nedokázali zniesť pohľad na tú desivú vychudnutú figúru, ktorou som sa stala vlastnou zásluhou. Prečo? Potrebovala som tej sestričke dokázať, že som nepribrala, ale naopak schudla a že si tú váhu dokážem aj udržať.

Mód neexistencie

V tomto latentnom stave skôr neexistencie ako existencie som fungovala niekoľko rokov. Váha išla o pár kíl hore a ja som to okamžite vykompenzovala zvýšeným pohybom a manipuláciou s jedlom. Vtedy už som bola z nemocnice doma a kontaktovala som dietologičku, ktorá sa ukázala byť tou najlepšiou v strednej Európe. Zo začiatku som si myslela, že som múdrejšia ako ona a jedálniček, ktorý mi pripravila, som si uspôsobovala podľa seba. Tu som vynechala desiatu, tam si dala menšie množstvo ako som si mala dať. Doma to tiež nebolo ružové, s mamou som sa večne hádala. Vytáčalo ma, že ma stále kontroluje, a to som už dávno odrástla adolescentnému veku. Po skúsenostiach z minulosti sa jej však už ani nečudujem.

Priberanie patrilo k tým najhorším zážitkom. Mala som pocit menejcennosti, cítila som, že som stratila hodnotu ako človek a všetkých som svojim pribratím sklamala. Pritom by som sklamala iba vlastné anorektické ego. Stanovila som si váhu, ktorú nesmiem presiahnuť. Na základe čoho som si ju stanovila, to naozaj netuším. Proste mi taká myšlienka skrsla v hlave a ja som sa jej držala, akoby som k nej bola prilepená pomyselným sekundovým lepidlom. Stále som sa zaoberala len myšlienkami na jedlo a strachom, že priberiem. Desila som sa dňa, kedy sa budem vážiť a zistím, že váha sa posunula smerom nahor. Stále som len hľadala mechanizmy, ako by som sa s kilami navyše mohla zmieriť. Dokonca som si kupovala všakovaké veci, ktoré sa mi páčili, aby som to vykompenzovala. Aj keď ľudia okolo mňa mi hovorili, že na tom nezáleží, že som opustila svoju vysnívanú váhu, nedokázala som opustiť svoj príkaz.

Som sama sebou

Podarilo sa mi to až nedávno. Ani nedokážem presne určiť, čo bolo tým zlomom, ktorý ma priviedol k tomu, že som váhu prestala tlačiť nasilu smerom nadol. Neskôr som si povedala, že sa pokúsim dospieť k tomu, aby som už nemusela užívať žiadne antidepresíva. Toho som sa natoľko chytila, že sa pre mňa stalo prioritou neužívať tabletky (čo zákonite predpokladalo absenciu chudnutia) a nie dosiahnuť svoju vysnívanú váhu.

S normálnou váhou sa zo mňa stal úplne iný človek. Človeka, ktorým som teraz, mám oveľa radšej ako toho, ktorým som bola predtým. Cítim sa lepšie sama so sebou. Som plná energie, elánu, som veselá a nebojácna, komunikatívna a iniciatívna. Spoznala som množstvo zaujímavých ľudí a zažila veľa nových zážitkov, čo predtým pri mojich rituáloch s jedlom a športom bolo nepredstaviteľné. Vždy, keď začnem hútať nad tým, že by som radšej vážila menej, spomeniem si, čo všetko som vďaka pravidelnému jedeniu a opusteniu anorexie získala – osobnosť príjemnej, optimisticky naladenej ženy a nových priateľov. A to vôbec nie je málo.