Nemám anorexiu a naozaj chcem jesť – ale nemôžem

Leto je v plnom prúde. Všetci si plnými dúškami užívajú krásne slnečné dni, sú akýsi usmievavejší, tešia sa z dovolenkového režimu. Cestujú do hôr či k moru, alebo len bezstarostne trávia čo najviac času vonku na terase s priateľmi. Grilujú, kúpu sa a smejú sa. Konečne je tu to najuvoľnenejšie obdobie v roku, na ktoré tak dlho čakali. To však neplatí pre mňa.

Píše Viktória, 29 rokov, Prešov

Zdroj: Unsplash.com

Som žena, ktorá má niečo málo pred tridsiatkou, a namiesto plánovania letnej dovolenky len úzkostlivo spomínam na minulé leto. Presne dnes, keď píšem túto osobnú spoveď alebo akokoľvek inak to nazvete, mám výročie, odkedy som sa prvýkrát ocitla v pevnom zovretí svojej zvláštnej poruchy príjmu potravy.

Prečo zvláštnej? Pretože nemám anorexiu ani bulímiu, netrpím ortorexiou či záchvatovým prejedaním sa. Napriek tomu však zdravo nejem. Mojou oficiálne stanovenou diagnózou je dysfágia, čiže problém s prehĺtaním potravy, ktorá sa v mojom prípade pretavila z fyzického problému i do mojej psychiky, kde sa vyvinula do akejsi neurózy, ba až fóbie. Nielenže mám ťažkosti s jedením, ale mám i strach jesť. A to všetko len preto, lebo som o tomto probléme nebola včas edukovaná, a trvalo mi až niekoľko nekonečných mesiacov, kým som pochopila, čo sa so mnou deje. Za ten čas sa však moja psychika pod tlakom fyzického problému rozpadla na márne kúsky, a jedlo sa stalo mojím prekliatím.

V očiach iných som bola anorektička

Už niekoľko rokov pred úplným vypuknutím môjho problému som si uvedomovala, že jem akosi inak, ťažšie, než iní ľudia. Vždy som musela mať po ruke pohár vody, aby som mohla zapiť prípadné ťažkosti s prehĺtaním sústa. Jedenie mi trvalo dlhšie, než väčšine ľudom. V reštaurácii som si preto vyberala jedlo buď podľa množstva, t. j. malé porcie, alebo na základe konzistencie, čiže šťavnaté jedlá, ktoré som mohla rýchlejšie a ľahšie zjesť. V určitom období som začala mať strach z jedenia osamote, pretože, čo ak by sa mi náhodou niečo stalo. Čo ak by som sa zadusila… Táto fóbická myšlienka v mojom podvedomí celé tie roky kypela ako pod pokrievkou, pripravená vyvrieť a naplno ma ovládnuť.

Napriek prvotným ťažkostiam som však do minulého leta normálne jedla, síce svojským spôsobom a tempom, no chutné jedlo som považovala za potešenie, a najmä doma, v pokoji, som si ho naozaj užívala. Avšak, zrejme z tohto dôvodu, že som vždy jedla menšie porcie, a rýchlejšie som sa svojím pomalým jedením zasýtila, som vždy bola na svoj vek veľmi štíhla. Oblečenie sa mi najľahšie nakupovalo v sekcii pre tínedžerky. Ľudia ma občas častovali štipľavými poznámkami na moju štíhlu postavu. Bolelo ma to. Cítila som, že v ich očiach som možno anorektička posadnutá honbou za kostnatým telom. Opak je však pravdou, celé roky si neželám nič iné, len pribrať,  a radšej by som mala miernu nadváhu, ako podváhu.

person standing on white digital bathroom scale

Zdroj: Unsplash.com

Ovládol ma strach

Takto presne pred rokom môj problém vygradoval, a obrátil mi celý život naruby. Zo dňa na deň  som bez varovania upadla do masívnych úzkostí, ktoré sa vymykali všetkému, čo som kedy predtým i potom zažila. Moje pocity strachu boli tak obrovské, že som sa zrazu začala báť jedla. Pretože, čo ak sa mi niečo stane? Pocity iracionálneho ohrozenia v mojej hlave stupňovali. Vyvrcholilo to tým, že som jedného dňa nedokázala zjesť svoj obed, jednoducho mi to fyzicky nešlo. To bol presne ten deň, keď sa moja psychika zosypala ako domček z karát. A ja som sa začala báť jedla. Bola som presvedčená, že môžem kedykoľvek počas jedenia umrieť, a nič také som nechcela riskovať.

Minulé leto si vôbec nepamätám. Triasla som sa od strachu, ktorý mi zvieral hrdlo. Odmietala som normálne jesť. Niekoľko týždňov som pila iba šťavy. Zašlo to až tak ďaleko, že som opakovane skončila na pohotovosti, pretože to môj dezorientovaný a vyčerpaný organizmus jednoducho nezvládal. Všetci mi hovorili, že musím jesť, avšak ja som jedenie vnímala ako zahrávanie si zo svojím životom, ako niečo neprirodzené, niečo, čo nemôžem a nedokážem urobiť. Neustále pocity stiahnutého hrdla, akoby ma niekto škrtil, ma iba viac uzatvárali do toho nekonečného kolotoča. Plakala som, nevedela som, čo sa so mnou je, ani na koho sa mám obrátiť. Môj život, taký, aký som ho poznala dovtedy, sa zastavil.

Krok, čo mi zachránil život

Mala som jediné šťastie, že som si pomerne rýchlo a sebakriticky uvedomila, že niečo so mnou nie je v poriadku, a rozhodla som sa vyhľadať pomoc psychológa. Moja psychoterapia prebieha dodnes. Práve vďaka včasnému vyhľadaniu odbornej pomoci som sa minulé leto dostala z najhoršieho stavu úplného odmietania potravy, a začala som postupne jesť. Malé množstvá a konzistencie, ktoré mi vyhovovali. Ale aspoň niečo. Myslím, že tento krok mi zachránil život.

V tom istom čase som sa rozhodla od základov zmeniť svoj život v nádeji, že to pomôže môjmu skorému uzdraveniu. Z celého srdca som verila, že keď zo stromov opadnú listy a roztopí sa posledný sneh, môj problém bude už minulosťou, nad ktorou sa ďalšie – čiže toto – leto už iba pousmejem. Ako veľmi som sa len mýlila…

Zdroj: Unsplash.com

Napriek tomu, že som si uvedomila, že jesť jednoducho musím, do dnešného dňa som svoj problém naplno neprekonala. Jem podľa toho, ako mi to diktuje moja hlava. Keď som v úzkosti, dostanem do seba iba jogurty a polievky, pijem mlieko a rôzne drinky. Keď sa cítim šťastnejšie a lepšie, mám viac odvahy, trúfnem si i na tuhé jedlo.

Avšak pripadám si ako šachová figúrka, ktorú vždy niečo vyradí z hry. Keď mám pocit, že mi jedlo ide dolu krkom ťažko, opäť sa preľaknem, a niekoľko dní trvá, kým sa odvážim zjesť niečo iné ako jogurt. Takmer vždy, keď jem, trasú sa mi ruky a zaplavuje ma neskutočná panika. Pocity, že sa zadusím, a umriem, sú väčšie než môj hlad. Hoci by moje oči jedli,  bojím sa jesť, pretože kým ty jedlo prehltneš, a ani si to poriadne neuvedomíš, pre mňa je to obrovské trápenie sprevádzané tlakmi každého sústa v krku i na hrudi, neustálou potrebou všetko zapíjať a fóbiou z toho, že sa zadusím…

Počas svojich najhorších dní pijem iba nutričné drinky. Ide o špeciálnu výživu, ktorú zoženiete iba v lekárni, a ktorá sa zväčša podáva pacientom po operáciách alebo starým ľuďom, ktorí nemajú silu jesť. Preto sa cítim vždy menejcenne a neschopne, keď si ich kupujem. Zašlo to až tak ďaleko, že si starostlivo vyberám, do ktorej lekárne zájdem a sledujem, ktorá farmaceutka má práve službu, aby sa náhodou nestalo, že si svoje nutridrinky kúpim dvakrát u tej istej osoby.

Som hladná, neviem, čo je sýtosť

Často som hladná. Pocit sýtosti som nezažila ani nepamätám. Napriek tomu, že sotva niečo zjem, som jedlom posadnutá. Točí sa okolo neho celý môj deň. Moje prvé myšlienky, keď ráno otvorím oči, sú venované jedlu a jedeniu. Čo budem jesť? Ako to zjem? Kedy to zjem? Zjem to vôbec? Je dnešok konečne tým vytúženým dňom, kedy za mojím problémom urobím hrubú čiaru, a všetko bude ako kedysi?

Zdroj: Unsplash.com

Myslím si, že tieto neustále myšlienky venované jedlu a jedeniu sú takmer tototžné ako v prípade anorexie, avšak s jedným markantným rozdielom. Kým kritériom výberu jedál anorektičky je čo najmenej kalórií, ja neustále hľadám jedlo, ktoré bude vysokokalorické, konzistenčne prijateľné a také, aby som ho zvládla jesť. Jedlá preto delím na bezpečené a nebezpečné. Do tých nebezpečných patrí takmer všetka tuhá strava. Preto väčšinu mojej stravy tvoria polievky, smoothies a mliečne výrobky, a to mlieko, jogurty a pudingy…

Stratená vo vlastnej hlave

Moja choroba ma oberá o život. Som často bez energie. Nedostatočný príjem živín, a najmä spôsob, akým ma ovláda strach v mojej hlave, ma priviedol do stavu depresií a beznádeje. Občas som tak oslabená, že strácam kontakt s realitou Mám panický strach zo samoty, z osamostatnenia sa. Bojím sa ísť na dovolenku či výlet, pretože, čo budem jesť? Čo ak to nepôjde? Kto mi pomôže? V práci často podávam mizerné výkony, pretože som hladná, dezorientovaná, a nedokážem sa poriadne sústrediť. Bojím sa randiť. Veď, ak ma niekto pozve na večeru, čo urobím? Skôr, či neskôr, si to všimne. A ako by som vôbec niekomu vysvetlila svoj problém? Opustil ma kvôli nemu i môj priateľ, tak ako by ma niekto mohol takúto nemožnú akceptovať a ľúbiť? Som presvedčená, že by to nikto nepochopil.

Stratila som sebavedomie. Cítim sa sama a izolovaná. Moja choroba ma zamkla do klietky, z ktorej niet úniku. Nežijem naplno, len prežívam. Mám množstvo snov, ktoré neustále odkladám. Pretože bez jedla to nejde. Jesť treba každý deň. A ja som i vo svojom veku odkázaná na pomoc svojej rodiny. To je jediné miesto, kde sa môžem poskúšať jesť. Všade inde sa cítim v ohrození.

Labyrint zúfalstva

V tých najhorších dňoch som vo svojej hlave mala tú najväčšiu tmu. Želala som si, aby to už nejako skončilo. Bola som vysilená, a to tak psychicky, ako aj fyzicky. Každý jeden deň ma stojí množstvo námahy. Som z toho unavená. Neustále si hovorím, že „od zajtra to už bude dobré“, no ja stále blúdim v tom labyrinte zúfalstva.

Zdroj: Unsplash.com

Mám pocit, akoby už jedenie nebolo pre mňa prirodzené. Akoby som zabudla, ako sa je. Jedlo mi už nerobí radosť, stratilo pre mňa všetky pozitívne prívlastky. Niekedy sa pristihnem pri tom, že sledujem druhých, ako jedia, a nerozumiem, ako to dokážu. Pretože ja to nedokážem. Ale zároveň viem, že by som jedla, keby to šlo. Zjedla by som všetko, čo by ste mi položili na stôl. Úplne všetko.

Okolie ma často obviňuje z anorexie, ktorou však netrpím. Pretože chcem jesť, no nedokážem to. Moje fyzické prejavy ma vždy zastavia. A hoci sa bojím, že ma táto redukcia jedla vydrancuje a privedie až do hrobu, zároveň mám i strach, že zomriem počas jedenia. Aký hlúpy paradox! Stala som sa taktiež majstrom v ovládaní hladu. Hlad je nepríjemný, nekomfortný, no pre mňa bezpečný. Zároveň je však i mojou osobnou prehrou. Nenávidím hlad, ale často pre mňa predstavuje menšie riziko.

Chcem jesť. Mám pocit, že do svojho uzdravenia som investovala všetko. Množstvo času, peňazí i celú svoju dušu. Okrem psychoterapie, motivačných kníh a alternatívnej medicíny som prešla všetkými možnými ambulanciami, no touto cestou som sa, žiaľ, vydala až neskoro. Pretože veľmi dlho som svoj problém riešila len ako problém psychický. To, že mám reálny problém, že trpím dysfagiou, som zistila až po trištvrte roku, až u desiateho špecialistu, ktorého som so svojimi ťažkosťami navštívila. Keby som bola svoju diagnózu dostala už pred rokom, tak by mi to v hlave pekne zacvaklo, a ľahšie by som sa vrátila k normálnemu jedeniu. Lenže ak rok nejete tuhú stravu, máte pocit, že ste už zabudli, ako sa to robí.

Som v správnych rukách a bojujem

V tejto chvíli som, dúfam, už v rukách tých správnych odborníkov. Bojujem. Popri psychoterapii robím i rehabilitačné cvičenia, ktoré mi majú pomôcť posilniť oslabené svalstvo. Dopĺňam minerály, ktoré moje telo pod vplyvom stresu rýchlo vyčerpáva. Učím sa robiť pomalé a postupné kroky, a snažím sa vytvoriť si pozitívny vzťah k jedlu Uvedomujem si, že jesť je prirodzené, a nikto iný to za mňa nespraví. Najesť sa musím sama. Každý jeden deň.

Moja fóbia ma previedla stavmi tých najsilnejších úzkostí a najhlbších depresií. Ukázala mi, ako to vyzerá až na samom dne. Vpustila mi do hlavy tie najčiernejšie myšlienky a vysala zo mňa radosť a život. Na druhej strane, som jej za túto „exkurziu“ i vďačná. Naučila ma usporiadať si hodnoty, uvedomiť si, že ak nemáme zdravie, nemáme nič. Stala som sa trpezlivejšou a pokornejšou. Teraz už viem, aké je všetko pominuteľné. Nič pre mňa nie je samozrejmosťou.

white and brown wooden shelves

Zdroj: Unsplash.com

Pevne verím, že táto prehliadka temnou stránkou mojej duše čoskoro skončí. Že opäť vyjdem von, budem zhlboka a pokojne dýchať, a bez strachu objavovať svet. Že si budem môcť dopriať bezstarostný obed s priateľmi, bez toho, aby som na jedlo pozerala ako na nepriateľa, a že sa do sýtosti najem čohokoľvek, na čo len budem mať chuť. Dúfam, že keď sa jedného dňa obzriem späť, budem vedieť, že sa to takto malo stať. Že to celé malo zmysel. Aby som sa niečo naučila, pochopila, a v neposlednom rade, aby som toto posolstvo predala ďalej. Lebo viem, že práve tieto slová útechy by mi v mojich najhorších časoch najlepšie pomohli pochopiť, čo sa so mnou deje, a že v tom nie som sama. Viem, že je nás tam vonku viac. Spolu to prekonáme.

Ak máte tip na osobu, s ktorou by sme mali spraviť rozhovor alebo o nej spraviť článok, napíšte nám na fb alebo na kontakt@chutzit.sk .