Nedotknuteľná…

Ten pocit okamihu, ktorý akoby trval večne.

Bez myšlienky čo bude zajtra.

To víťazstvo sama nad sebou, bez ohľadu na následky.

Sladká nevedomosť pokiaľ nepríde k bodu zlomu.

Zároveň strach a úzkosť, čo sa stane ak z chodníčka raz skĺznem.

Ako dlho človek môže žiť v sebaklame?

Ako však opustiť to teplo poznaného a vrhnúť sa napospas cudzinke sebaláske?

 

Aj o tom je porucha príjmu potravy…

 

Hovorí sa, že človek okolo tridsiatky začne bilancovať život. Prehrabáva sa v spomienkach akoby v knihe, listuje a občas sa pri nejakej zastaví a pýta sa: „Urobila by som to znovu?“, „Mohla som to urobiť inak?“, „Aký by bol môj život keby sa toto nestalo?“ A rozmýšľa…

Niekedy príde na odpoveď, inokedy nie.

 

Záleží na tom dnes? Minulosť a naše činy predsa nezmeníme, nemôžme sa vrátiť v čase, aj keby sme tak veľmi chceli. Sú to dvere, ktoré sa už nedajú otvoriť.

 

Žiaden čin voči sebe či iným však nie je nedotknuteľný. Následky našich činov žijeme každý deň, každú minútu, sekundu. Tu a teraz. V prítomnosti, ktorá kedysi bola tá nepoznaná, tak cudzia budúcnosť, akoby ani nemala byť moja.

 

Všetky následky toho čo robíme a hovoríme, či to chceme alebo nie, vytvárajú naše zajtrajšie ja. Bez odsúdenia, či sú dobré alebo zlé. Každý jeden v nás zanechá stopu a ako rastieme, táto mozaika sa stáva naším myslením. Tak ako sa mení naše telo, mení sa aj táto mozaika, v závislosti od toho čo sme prežili včera a čo prežívame dnes.

 

Ešte nemám 30, ani 29 a už dávno listuje v mojej knihe spomienok. V mojej knihe činov voči svojmu telu a mysli. Napriek tomu, že ich následkov sa nikdy nezbavím, ani to nechcem. Dnes tieto riadky vďaka nim píše iná mozaika ako vtedy. Tá, ktorá by bez nich neexistovala.

 

Šťastná tam kde je, s tým čo má a silnejšia o to krehké poznanie, ktoré dovoľujem žiť každý jeden deň naplno.

M.K.

WP-Backgrounds Lite by InoPlugs Web Design and Juwelier Schönmann 1010 Wien