stigmatizácia porúch príjmu potravy zhoršuje symptómy

Poruchy príjmu potravy patria medzi najviac stigmatizované psychické poruchy. Dôvodom je, že verejnosťou nie sú vnímané ako život ohrozujúce ochorenie, ale ako osobná voľba.¹

V článku sa dočítate:

aké formy stigmatizácie poznáme
aké sú dopady stigmatizácie na ľudí s poruchami príjmu potravy
prečo sa niektorí ľudia s poruchami príjmu potravy vyhýbajú odbornej pomoci
aké sú časté mýty o tomto ochorení

Pri práci na Linke pomoci Chuť žiť sa opakovane stretávame s dôsledkami spoločenskej stigmatizácie porúch príjmu potravy (PPP). Ľudia s týmto ochorením niekedy aj roky odkladajú vyhľadanie odbornej pomoci zo strachu, že sa stretnú s odsudzovaním zo strany blízkych, ale aj lekárov. U tých, ktorí podobné situácie zažili, vnímame, že si stigmatizujúce slová zvnútornili. Stigma a predsudky sa tak stali ich vlastným presvedčením. Žijú s myšlienkou, že to oni sami si môžu za svoje ochorenie, a že náročnosť liečby nie je podmienená samotnou poruchou príjmu potravy, ale ich vlastnou slabosťou.

Práve sebastigmatizácia je jedným z negatívnych dopadov celospoločenskej stigmy a nerovnakého zaobchádzania, ktoré zažívajú nielen ľudia s poruchami príjmu potravy, ale aj inými psychickými poruchami.

Čo je to stigmatizácia?

Stigmatizácia v kontexte psychických porúch zahŕňa súbor predsudkov a negatívnych vlastností, ktoré spoločnosť prisudzuje určitej skupine ľudí. Ľudia v tejto skupine zvyčajne zdieľajú konkrétnu charakteristiku, stav alebo vlastnosti, ktoré sa vymykajú špecifickej sociálnej norme. Stigmatizácia osôb so psychickými poruchami pretrváva už dlhé roky. Súvisí s vývojom poňatia duševných ochorení, s nedostatočnými vedomosťami, a so strachom a predsudkami, ktoré sú vytvárané spoločnosťou.²

Môžeme rozlišovať 3 úrovne:

Spoločenská stigmatizácia – spoločnosť zdieľa negatívne myšlienky a presvedčenia o osobe alebo skupine ľudí, ktorá prechádza ochorením.
Štrukturálna stigmatizácia – diskriminácia a sociálne vylúčenie zakorenené vo formálnych aj neformálnych pravidlách, v práve a organizačných štruktúrach spoločnosti.
Sebastigmatizácia – osoba s duševným ochorením si osvojí negatívne presvedčenia a predsudky spojené s ochorením, čo je výrazne ovplyvnené a posilnené spoločenskou a štrukturálnou stigmatizáciou.³

ZAUJAL VÁS TENTO OBSAH?

Získajte viac praktických informácií, ktoré pomôžu vám alebo vašim blízkym znovu nájsť chuť žiť.

Súhlasím so spracovaním osobných údajov.

“Však keby chcela, tak sa z toho ľahko dostane”

Asi najčastejším predsudkom voči ľuďom s PPP je presvedčenie, že si za svoje ochorenie môžu sami, a že uzdravenie sa je primárne aktom rozhodnutia a silnej vôle. Podľa výskumu z roku 2021 tento názor zdieľalo až ⅓ dotazovaných ľudí. Ľuďom s PPP sú tiež pripisované vlastnosti ako manipulatívni, neschopní ovládať sa, zbytočne priťahujúci pozornosť či nekompetentní.⁵

Až 77% ľudí s PPP zažilo neférové jednanie alebo odlišné zaobchádzanie na pracovisku, v osobnom živote, ale aj od zdravotníckych pracovníkov. Toto správanie malo formu napríklad vyhýbania sa (zo strany priateľov a rodiny), odsudzovanie, odmietanie či neslušné jednanie.

Strach vyhľadať pomoc

Nezriedka sa stáva, že stigmatizácia zo strany okolia vedie k tomu, že si človek negatívne presvedčenia osvojí. Hovoríme vtedy o sebastigmatizácii. V dôsledku toho sa môžu zintenzívňovať symptómy porúch príjmu potravy, prehlbovať depresívne prežívanie a sociálna izolácia. Nakoľko silnie presvedčenie človeka o tom, že je slabý a že si za ochorenie môže sám, klesá jeho sebaúcta aj jeho schopnosť a odhodlanie vyhľadať odbornú pomoc.⁵

Štúdie ukázali, že až 42% ľudí s PPP sa z dôvodov neférového jednania zo strany blízkych, aj zdravotného personálu snažilo počas predchádzajúcich 12 mesiacov vyhýbať vyhľadaniu odbornej pomoci a 78% utajovalo svoje ťažkosti. Dôvodom okrem iného môže byť aj strach z odsúdenia a z necitlivého prístupu.⁵

K destigmatizácii môže prispieť každý

Čím lepšie rozumieme poruchám príjmu potravy, tým citlivejšie a s väčším pochopením dokážeme pristúpiť k ľuďom, ktorých sa toto ochorenie týka. Predsudky a stereotypy o ľuďoch s duševnými poruchami je možné meniť, a to vlastnou edukáciou alebo citlivým a bezpečným zdieľaním vlastnej skúsenosti (svojej alebo svojho blízkeho), voči duševným ťažkostiam. Malou troškou teda môže prispieť každý z nás – napríklad vyvrátením rôznych mýtov, ktoré o PPP v spoločnosti kolujú. Na riadkoch nižšie uvádzame časté mýty o tomto ochorení.

Mýtus: “PPP sú vecou voľby”

PPP nie je voľba ani diéta, ktorá zašla “priďaleko”. Jedná sa o závačné duševné ochorenie, ktoré ovplyvňuje správanie, prežívanie, fungovanie tela aj sociálne zázemie človeka. PPP vznikajú kvôli kombinácií viacerých rizikových faktorov a majú neurobiologický podklad. Ovplyvňujú fungovanie aj procesov v mozgu, ktoré majú zabezpečovať schopnosť človeka niečo zjesť alebo nezjesť. Poruchy príjmu potravy si vyžadujú komplexnú odbornú liečbu. Ich dopady na život človeka sú natoľko závažné, že môžu viesť až k predčasném ukončeniu života.⁴

Mýtus: “Diéty sú bežnou súčasťou života”

Napriek tomu, že riziká porúch príjmu potravy sú známe, spoločnosť považuje nespokojnosť so svojim telom a diétovanie za bežnú súčasť dospievania. Diéty zvyšujú riziko vzniku PPP a zároveň sa spájajú s mnohými zdravotnými rizikami ako je napríklad depresia, úzkosť, metabolické poruchy, podvýživa aj nárast hmotnosti a obezita.⁴

Mýtus: “PPP sa týkajú iba žien”

PPP zasahuje všetkých, bez ohľadu na vek, pohlavie, socioekonomické a kultúrne prostredie. Je pravdou, že PPP najčastejšie prepukne medzi 12 – 25 rokom života, pričom jednu skupinu so zvýšeným rizikom vzniku PPP tvoria ženy (najmä ak prechádzajú obdobím zmeny – dospievanie, tehotenstvo, menopauza). Avšak štúdie ukazujú, že až 25% ľudí s PPP sú chlapci a muži – tí dokonca tvoria až 40% ľudí s diagnózou záchvatového prejedania. Ďalšími ohrozenými skupinami ľudí sú športovci/kyne, modely/ky, tančníci/čky, ľudia pod stresom, ľudia s iným duševným ochorením (úzkosť, depresia), ľudia s fyzickým ochorením (cukrovka, zažívacie problémy).³

Mýtus: “Má PPP, lebo chce upútať pozornosť” alebo “je to len obdobie”

PPP nie sú obdobím, pútaním pozornosti, ani vzdorom a len veľmi ťažko sa dajú vyliečiť bez odbornej pomoci. PPP sú charakteristické dlhodobým zatajovaním, odmietaním a podceňovaním, prípadne neuvedomovaním si závažnosti situácie. Liečbe trvá v priemere 5 až 15 rokov od nástupu ochorenia. Včasná diagnostika a intervencia dokáže napomôcť k rýchlejšiemu uzdraveniu a predchádzaniu ťažkému štádiu ochorenia.

Mýtus: “Keby mal niekto PPP, tak to vidím na prvý pohľad”

Vzhľad a váha nie je spoľahlivým ukazovateľom PPP u človeka. Ochorenie má rôzne podoby a prejavy. Spočíva v myšlienkach a vnímaní samého seba. Môže byť prítomné v hlave človeka a výrazne sa neprejaviť na výzore. Taktiež je charakteristické dlhodobé obdobie zakrývania, kedy je veľmi náročné odhaliť prítomnosť PPP. Dôležité je vnímať, ako človek uvažuje a ako vníma samého seba.

Tento článok vznikol vďaka podpore z dotácií Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu v oblasti práce s mládežou, ktoré administruje NIVAM – Národný inštitút vzdelávania a mládeže.

Zdroje:

tím Chuť žiť

“Môžem si za to sám.” Stigmatizácia porúch príjmu potravy zhoršuje symptómy a odďaľuje liečbu

Čo je to stigmatizácia?

“Však keby chcela, tak sa z toho ľahko dostane”

Strach vyhľadať pomoc