Maminka, choď sa liečiť. Ja nechcem, aby si umrela

Poruchy príjmu potravy sa najčastejšie spájajú s dospievajúcimi dievčatami, ktoré sú síce najohrozenejšou, no nie jedinou skupinou, žijúcou s týmto psychických ochorením. Tento text je príbehom matky a jej spoveďou o 21- ročnom boji s anorexiou, bulímiou a prejedaním. O tom, aké to je, keď vám choroba zoberie schopnosť milovať a svoje deti prestanete brať ako dar, hovorí Svatava Česelková.

Foto: unsplash

Je to už rok odkedy ma prepustili z liečenia v Pezinku. Z porúch príjmu potravy sa síce s prestávkami liečim od základnej školy, no až minulý rok v auguste som sa do toho pustila naplno. Nakopla ma správa lekárov, ktorí povedali, že keď takto budem pokračovať, mám rok- maximálne dva roky života. Hlavnou motiváciou však boli deti. Vtedy 6-ročná dcéra mi povedala: „Maminka, choď sa liečiť. Ja nechcem, aby si umrela.“ Na tie jej smutné oči nikdy nezabudnem. Áno, som matka, mala som anorexiu a už sa o tom nebojím hovoriť. Mnohé z nás však majú stále strach otvoriť svoju trinástu komnatu. Boja sa reakcie okolia, toho, čo budú hovoriť ľudia a ako sa na ne budú dívať. Sú predsa matky a hlavne dospelé ženy. Choroba  si však nevyberá.

Poruchy príjmu potravy patria medzi závažné psychické ochorenia, ktoré vám ukradnú vlastnú identitu. Rozumie im len málokto. No možno keď nás bude viac, ktoré o tom budeme rozprávať, a o tejto téme sa začne viesť širšia debata, ľudia nás prestanú odsudzovať. Preto som sa rozhodla prelomiť ľady a povedať svoj príbeh.

Štíhla a „šťastná“

Bola som vychovávaná v prostredí, kde sa dbalo na stravu. V domácnosti, kde sa rozlišovalo, ktoré potraviny sú dobré a ktoré zlé a kde tuční ľudia nič neznamenajú. Môj otec veľmi apeloval na šport a vždy si dával záležať na tom, aby náhodou nepribral. S mamou, ktorá bola neustále pod stresom, sa často kvôli jedlu hádali. Neustále ju kritizoval za to, že pribrala a nám deťom od mala zakazoval jesť určité potraviny. Pamätám si, že som ich vtedy jedla tajne a keď sa to otec náhodou dozvedel, bol to vždy veľký cirkus. Postupne sa mi zahniezdilo v hlave a najviac sa to prejavilo v puberte.

V tom období som sa ako každé dievča, začala žensky zaokrúhľovať a zaregistroval to aj otec, ktorý si ma kvôli tomu jeden deň posadil. Povedal, že sa pekne nafukujem a mala by som po večeroch prestať jesť, inak budem vyzerať ako babička. A tá bola teda poriadny kus ženskej! V ten večer sa vo mne niečo zlomilo a ja  som začala s diétami. A jedlo, ktoré som dovtedy tak veľmi milovala, som začala nenávidieť.

Foto: unsplash

Hladovanie však neprišlo zo dňa na deň. V začiatkom som si len uberala z porcií, viac sa hýbala  a pila  veľa vody. No nestačilo to. Postupne som vynechávala raňajky či obedy a zamerala sa na „zdravé potraviny“ a light výrobky. Neskôr sa k tomu pridalo aj zvracanie. Bol to každodenný kolotoč. Čo jesť či nejesť, čo má koľko kalórií, ako ich spáliť a kam ich vyhodiť, aby vo mne náhodou nezostali. Svojím spôsobom som to mala rada. Pripadala som si silná a niečím výnimočná. Konečne som bola šťastná a štíhla. Vedela som, že takto sa na babičku podobať nebudem a môj otec sa bude tešiť z toho, aká som krásna. Moje nadšenie však veľmi rýchlo vystriedala únava, zdravotné problémy a nenávisť k sebe samej. Ach bože, ako veľmi som sa nenávidela!

Počas svojho života som sa chcela zabiť tri krát. Nikdy som to však nedokázala urobiť. Aj to som si vyčítala. „Ako môžem byť taká nemožná, že sa neviem ani zabiť?“ pýtala som sa. Moje napätie a sebe nenávisť som riešila prejedaním a zvracaním, ktoré pomohli asi tak na päť minút. Hneď potom prišli neuveriteľné výčitky. Cítila som sa nechutná a nemožná.

Za tie roky som mala anorexiu, bulímiu aj prejedanie. Jednotlivé obdobia sa striedali, a aj keď som sa na chvíľu z anorexie dostala, pomaly si ma našla znova. V tom najnevhodnejšom čase.

Moje prvé tehotenstvo bol čistý zázrak a dá sa povedať, že som sa stravovala normálne. Zo všetkého zdravého, čo som jedávala doposiaľ, sa mi totiž obracal žalúdok. Bolo to asi jediné obdobie v živote, kedy som jedla. No nebola som úplne v poriadku.

Po pôrode prišli depresie. Chcela som cvičiť, no keďže som podstúpila cisársky rez, nešlo to. Nedbala som na rady doktorov a sedem dní po vybraní stehov som začala sťahovať brucho, po štyroch týždňoch som dokonca zaplatila 350 eur za anticelulitídovú procedúru. Popri kojení som tiež dosť schudla a vďaka tomu bola ako- tak spokojná. Zamestnávala ma dcéra a ja som bola šťastná, že ju mám. Na chvíľu som si dokonca myslela, že je to celé za mnou. Anorexia však udrela naplno keď som mala 31 rokov a čakala svoju druhú dcéru.

Anorexia a depresia často kráčajú ruka v ruke

Na začiatku som ju totiž nechcela. Túžila som po synovi. Je ťažké o tom hovoriť, no niekedy som si priala potratiť. Cítila som obrovskú zlosť a hovorila si, že nestojím za nič. Prijala som ju až v siedmom mesiaci tehotenstva. Celé to obdobie som trpela veľkým nechutenstvom a zvracaním. Jesť som mohla až od piateho mesiaca, a aj to len ovocie alebo zeleninu. Niekedy som sa najedla veľa, ale len spôsobom, že som to rozkusala a vypľula, občas niečo zhltla, aby som mala živiny. Keď som to prehnala, tak som si vyvolala zvracanie. Vedela som, že musím jesť normálne, ale nešlo to. Choroba bola silnejšia.

Počas tehotenstva som pribrala asi šesť kilogramov, z toho dcéra vážila niečo vyše štyroch. Všetko potrebné si zobrala zo mňa a ja mám teraz nenávratné zdravotné problémy. Každý deň však ďakujem bohu za to, že sa narodila zdravá. Keby som mohla vrátiť čas, zbožňovala by som ju od prvého okamihu.

Prísna aj na deti

Psychická choroba ovplyvnila moju rolu matky významne. Anorexia mi brala energiu, chuť do života, radosť a hlavne reálny pohľad na jedlo. Skoro nič ma netešilo. Ani moje deti nie. Niekedy som ich brala ako veľké bremeno, ktorého sa nemôžem zbaviť. Neustále si vyžadovali moju pozornosť, pohladenie a lásku, ktorej som nebola schopná. Aspoň nie v takej miere, ako som si to priala.

Bolo ťažké prispôsobiť sa dcéram a ich potrebám. Všetko sa točilo okolo nich a ja som bývala unavená a podráždená. Chcela som mať voľnosť ako predtým, ísť si zacvičiť, kedy chcem a odpočinúť si, keď potrebujem. No najťažšie bolo naučiť ich správnej životospráve a zdravému vzťahu k jedlu, ktorý mne chýbal. Bola som striktná nielen na seba, ale aj na ne.

Bála som sa, že budú tučné.  Zakazovala som im sladkosti, biele pečivo a o bielom cukre nemohla byť ani reč. Vysvetľovala som im, že tieto jedy neprospievajú ich telíčkam a keď ich budú jesť, môže to mať následky. Paradoxom je, že ja som vtedy nejedla už takmer nič a bola som posledným človekom, ktorý má v tejto oblasti radiť. Neustále som mala kvôli tomu rozbroje so svokrovcami, rodičmi aj mužom. Vďaka bohu za manžela, ktorý dbal na správnu životosprávu dcér.

Anorexia je choroba celej rodiny. Toto je príbeh mojej dcéry Terezky, dievčaťa plného života

Neoddeliteľnou súčasťou choroby boli nekonečné výčitky. Myslela som si, že som hrozná a moje dcéry si zaslúžia niekoho lepšieho. Niekedy som dokonca premýšľala nad tým, že ich opustím, lebo nedokážem byť mama, akú potrebujú. Nenávidela som sa. Chcela som umrieť a hlas v mojej hlave mi hovoril, že by to všetkým len prospelo.

Veľa ľudí v mojom okolí nechápalo tomu, čím si prechádzam. Zažila som poznámky, prečo sa nemôžem jednoducho najesť či otázky, prečo to vôbec robím, keď mám deti. Niektorí hovorili, že mi na dcérach nezáleží a že sú chudáci so šialenou matkou. Bolo to pre mňa ťažké. Vyčítala som si, že svoju chorobu nedokážem poraziť. Úplne som sa izolovala od vonkajšieho sveta a chcela som mať od všetkého pokoj. Nič ma netešilo a nechcela som byť na tomto svete.

Moja choroba vzala deťom kus z ich bezproblémového detstva. Museli byť veľmi silné. Ako mama som na liečení bola dvakrát a oni museli žiť s vedomím, že sa už nevrátim. Cítili, že sa deje niečo veľmi zlé, ale nerozumeli tomu. Mali strach z vlastnej mamy a jej nálad. Koľkokrát som videla v ich očiach tú beznádej. „Prečo to mama robí, keď tvrdí, že nás má rada?“ No ja som sa cítila ako chodiace telo bez duše. Keď o tom celom píšem, vháňajú sa mi do očí slzy.

Úplne som sa izolovala od vonkajšieho sveta a chcela som mať od všetkého pokoj. Nič ma netešilo a nechcela som byť na tomto svete.

Nebyť mojich dcér, nikdy by som nad touto chorobou nevyhrala. Ony mi dávali silu a odvahu ísť ďalej za lepším životom. Byť vďačná, žiť prítomnosťou a radovať sa z maličkostí. Milujem svoje dievčatká najviac na celom svete a vďaka nim som každý deň silnejšia. Pomohla mi práve ich a manželova bezpodmienečná láska. Keď sa dnes vo mne ozve hlas anorexie, vypočujem si ho, ale už sa ním neriadim. Nedovolím, aby nám znovu zničila život.

Výzva verejnosti

Na matky je dnes kladený veľký tlak. Musia chodiť do práce a po práci ich čaká ďalšia robota- domácnosť, deti, pranie, žehlenie a kopa ďalších povinností. Je to psychický stres a pre ženy s poruchami príjmu potravy je dvojnásobný. V médiách by sa malo hovoriť viac o týchto psychických ochoreniach. O tom, ako dokážu od základu zničiť človeka. Myslím, že ľudia by nás potom prestali odsudzovať.

Viem, že to nie je jednoduché, ale chcela by som poslať odkaz všetkých matkám a ženám, ktoré si touto chorou prechádzajú: „Požiadajte o pomoc a otvorte svoju trinástu komnatu. Nie je to slabosť, ale sila ukázať anorexii, že ste silnejšia ako ona. Že ju porazíte a už vám nebude ničiť život. Poďakujte si za akýkoľvek malý úspech a nebojte sa vyhľadať odbornú pomoc.“

WP-Backgrounds Lite by InoPlugs Web Design and Juwelier Schönmann 1010 Wien