Keď stačí veta: „Bianka, ty si pribrala, že?“

Píše 16-ročná Bianka.  

 

Milujem tanec a od septembra sa začne moja cesta za tanečným snom. Dva roky som navštevovala bilingválne gymnázium, kde všetko nabralo takpovediac svoje „grády“. Až nedávno som si uvedomila, že odmala som nebola dosť dobrá.

                      Archív Bianky

Chcela som byť perfektná

Už ako malé dievčatko v škôlke som sa necítila komfortne vo svojom tele. Vždy som si oblečenie vyberala sama. Neznášala som nič obtiahnuté, nič z čoho mi trčal čo i len kúsok bruška. Bála som sa, že každý bude vidieť to, čo ja neznášam. Pripadala som si tučná napriek tomu, že som patrila k tým najmenším a najchudším deťom v škôlke. Mala som päť rokov a spýtala som sa rodičov, či som tučná. Povedali: „Bianka, od tučnej máš ďaleko, ty si taká akurát.“ Nestačilo mi byť akurát, chcela som byť perfektná.

Roky plynuli a môj perfekcionizmus rástol. Vo štvrtom ročníku sa moje telo začalo meniť. Ako prvej v triede mi začali rásť prsia, za ktoré som sa hanbila. Tie „tukové vankúšiky“ mi pripadali ohavné a na chudučké spolužiačky som sa pozerala so závisťou. Rodičia ma zapísali na tanečnú. Cítila som sa ako drevo, nemala som kamarátky a jediný kto ma tam podporoval, bola moja babka. Túžila som zapadnúť, byť perfektná a mať štíhlu postavu. Ako 10-ročná som preto začala doma cvičiť a zaujímať sa o stravu. 

Tanec životom

Napriek tomu som zatiaľ jedla dosť, jedlo mi chutilo. Moje trénované telo si to aj vyžadovalo. S cvičením som to nepreháňala, hýbala som sa pre radosť. Učenie mi šlo, všade si ma obľúbili, začali sa tanečné súťaže. Postupne sa však všetko zmenilo na rutinu: škola, prijímačky, tanec. Môj sociálny život klesol na bod mrazu. Po dvoch doučovaniach denne som mávala večerné tréningy. Všetci chodili v piatok večer von, ale ja som bola taká unavená, že som nevládala.

Na gymnázium ma neprijali. Bez toho, aby to ktokoľvek vedel, začala som sa sebapoškodzovať. Pamätám si ten večer, keď sa to začalo. Zaprisahávala som sa, že to už nikdy viac nespravím. Našťastie prišiel telefonát. Bola som prijatá! Napriek tomu som sa cez letné prázdniny, ktoré som strávila u tety v Anglicku, po psychickej stránke cítila dosť zle. Bezcenná a bez lásky… hovorila som si. A vtedy si môj mozog začal vymýšľať.

Zrazu som sa stala „nikým“

Stredná začala a ja som bez akéhokoľvek tušenia spadla do niečoho, čo som nevedela, že existuje. Nebola som viac tá „najlepšia“ a najviac zaneprázdnená z celej triedy, nemala som čisté jednotky, nebola som najmúdrejšia; nebola som perfektná! Vynechávala som tréningy a všetok čas venovala učeniu. Zachutilo mi sladké, pribrala som, a vtedy prišla veta od trénerky: „Bianka, ty si pribrala, že?“.

Vedela som to! Začala som to badať na oblečení, videla som to v zrkadle. Pamätám si ako som v ten večer prišla domov po tréningu, najedla sa a šla plakať. Nevedela som sa učiť ani sústrediť, a jediné načo som myslela, bola moja postava. Začala som cvičiť viacej a viacej, chcela som sa „zdravo stravovať.“

Chcem chudnúť. Chcem byť anorektičkou

Na internete som hľadala rôzne diéty ako schudnem za dva týždne, snažila som sa variť len pre seba, našla som milión videí na cviky atď. Jedného dňa mi vyskočili videá, kde dievčatá opisovali ako sa dostali do anorexie a bulímie, ako s tým bojujú a čo robili počas toho. Vravela som si, ako môže mať niekto nejaké hlasy v hlave, ako môže prežiť bez jedla, ako môže toľko cvičiť, ako môže mať niekto anorexiu? Vtedy mi však skrsla myšlienka skúsim byť anorektičkou aj ja. Čo sa mi môže stať? Aké hlasy? Schudnem a bude mi dobre. 

Začala som sa vážiť každú chvíľku, po každom jedle, ak váha stúpla, plakala som. Častejšie som sa sebapoškodzovala. Bola som v čiernej diere a nechcela som viac žiť.  Schudla som dve kilá, ale to mi nestačilo. Videá o anorektičkách sa mi automaticky zobrazovali, čo sa mi páčilo. Začala som čítať články ako ľudia bojujú proti anorexii a bulimii, ale malo to presne opačný efekt. To, čo ľudia písali ako odpudzujúce a varovné, mi imponovalo. 

Kamoška ma neskôr zoznámila s kalóriami. Nainštalovala som si kalorický denník. Nohy som dovtedy neriešila, vždy šlo len a len o brucho a ruky, lenže po tejto myšlienke som to chcela aj ja. Pamätám si, že som s ňou šla na autobus a videli sme jednu strašne vychudnutú ženu. Ona mi povedala, že chce takto vyzerať, ja som si najprv povedala, že nie, to je extrém, ale keď som sa na ňu pozrela ešte raz, túžila som po tom aj ja.

Až do krvi

V škole si robili srandu z toho, že chcem schudnúť. Až som zostala celkom sama. Každý večer som si sadla na zem, plakala a sebapoškodzovala sa. Tento raz až do krvi. Keď tiekla, bolo to uvoľňujúce. Napriek tomu, že som vedela, že je niečo zle. 

Vďaka učiteľke angličtiny som sa jedného dňa zverila svojej tete z Anglicka. Pamätám si ako som zo seba nemohla vydať ani slovo len som jej plakala do telefónu. Nevedela som pohnúť jazykom a cítila som, že sa mi slová zasekávali priamo v hrdle, až nakoniec som sa zmohla a povedala to. Som vďačná, že vtedy to nepovedala môjmu otcovi a bola pri mne každý deň, hoc iba telefonicky, ale bola.

                          Archív Bianky

Nič ma ale nezastavilo v rezaní a v chudnutí. Bolo to jediné prečo som vlastne žila-nežila. Čiarky na mojich rukách a nohách pribúdali, a ja som každé ráno vstávala len s tým, čo budem jesť a ako to spálim.

Doma si začali všímať, že som schudla. Oblečenie mi bolo veľké. Keď si všimli niečo na ruke či nohe vždy som povedala, že som sa škrabla alebo, že neviem odkiaľ to mám a spravila som si z toho srandu. A naozaj mi uverili. Bolo to také viditeľné a predsa mi verili! 

„Cez telefón som si nemyslela, že je to také zlé,“ povedala keď za mnou prišla na prázdniny a všimla si moju dorezanú ruku. Prišla som k nej s plačom, že som zjedla čokoládu a chcela som to vyvracať ale nešlo to, že do hrdla som si vložila celú zubnú kefku, a aj tak som sa nevyvracala, že som zatvorila dvere a cvičila aby som to spálila a potom sa hneď porezala. Ona jediná ma utišovala…

Trénerka mi závidela

Nebola som nikdy hospitalizovaná a doteraz nechápem, ako to moje telo všetko vydržalo. Vtedy som dostala otázku, či nechcem ísť do nemocnice, ale ja som odpovedala nie. Nevládala som vyjsť po schodoch v škole, tréningy boli pre mňa utrpením. Kosti sa mi treli o zem tak neuveriteľne, že na druhý deň som mala podliatiny. Reakcia trénerky, ktorá mi povedala tú vetu, čo ma priviedla do pekla, bola:  „To si ty Bianka? Nespoznala som ťa.“ Mám pocit, že mi závidela ako som schudla, ba dokonca sa ma aj opýtala ako som to spravila. Kamarátky ma tiež po dvoch mesiacoch nespoznali. Za ten čas som schudla takmer 11 kíl. Niktoré povedali, že vyzerám dobre, kým jedna reakcia bola: „Reálne som si myslela, že do šatne vošla kostra.“ To ma nesmierne povzbudilo. 

Cesta von

Dostala som sa na výmenný pobyt v Holandsku. Jedla som tam pravidelne, cítila sa lepšie po fyzickej stránke a spoznala úplne novú kuchyňu. Po týždni som sa na Slovensko vrátila s úmyslom schudnúť. Raz som však mala ísť do kostola a pred ním som sa tak prejedla, že mi bolo neuveriteľne zle. Ako som tam sedela, uvedomila si, že ja mám jedlo rada a prečo to robím. Na druhý deň som si dala pekné raňajky, zjedla ovocie na desiatu,  dala si aj obed a keď som večer otvárala chladničku, že to dám, tak zrazu sa ma zmocnil pocit, že áno môžem jesť a nebáť sa toho. Bolo to pre mňa neprirodzené. Môžem mať večeru aj keď mi hlasy kričali v hlave, že nesmiem.

                          Archív Bianky

Aj dnes bojujem. Nechcem sa vzdať. Napriek pokusom o samovraždu, napriek rezaniu sa. Každý deň si vravím, že som pekná a mám naozaj peknú postavu. Namiesto hlasu v hlave: „Pozri sa na seba aká si tučná!“ si opakujem: „Pozri ako na teba ľudia pozerajú so závisťou, aká si pekná!“ Možno to znie bizarne ale u mňa sa opakovaná lož stáva pravdou (aj keď to až taká lož nie je 🙂 ). 

Spánok sa mi upravil, netrpím už silnými depresiami ale úzkosti sú predsa ešte silné. Stravujem sa pomerne normálne a rezať som sa nerezala 4 mesiace. Pokračujem v ceste ďalej a dúfam, že si raz užijem jedlo bez akýchkoľvek výčitiek.

Poďakovanie

Na koniec sa chcem poďakovať mojej tete, ktorá bola stále pri mne. Mojej babke, ktorá plakala so mnou keď som nejedla, hoc doteraz takéto niečo nepochopila. Mojej bývalej učiteľke angličtiny, bez ktorej by som nenabrala odvahu. Kamarátkam na tanečnej, ktorým keď som oznámila, že chcem začať zasa normálne jesť, tak stáli pri mne a tlačili ma, že to zvládnem.

Chcem však poďakovať aj tej jednej, ktorá mi ukázala veci, čo nie sú správne, a viem že aj ona trpí, ale vďaka nej som sa naučila množstvo vecí a ďakujem jej. No v neposlednom rade sa chcem tiež poďakovať tej, ktorá mi zachránila život a prajem jej aby zachránila aj ten svoj, nie len môj… ĎAKUJEM!!!