Dušička prestaň bojovať: V hlave Anatvora

Snažila som sa. Tak neúnavne som prekonávala každú prekážku, myšlienku, ktorá ma zvádzala prestať v liečbe a ísť si svojou cestou. Cítila som, že len ja jediná poznám odpovede na všetky otázky a nikto iný mi nemôže rozumieť. Všetci naokolo mi hovorili: „Bojuj! Ty to vyhráš!“ A tak som začala naozaj bojovať. Obrnila sa štítmi, aby som dokázala vyjsť zo škrupiny a začala neúnavne čeliť svojej hlave, ktorá si stihla zaobstarať tú najlepšiu výzbroj.

Povedala som si, že vyhrám. Porazím Anatvora, ukážem svetu i sebe, že sa to dá, že som silná; silnejšia ako on. Strhla sa vojna. Hoci som si myslela, že som na správnej ceste, pravdou bolo, že namiesto pokrokov v liečbe som začala stagnovať. Odstrihla som sa od seba, od svojich pocitov a začala byť teroristom vlastných požiadaviek a tlaku, ktorý ma tiesnil nielen zvonka, ale i zvnútra.

           Unsplash.com

Všetko svoje celodenné sústredenie som zamierila na boj v zákope. Chránila som sa, vedela som, že nemôžem normálne žiť, lebo som v strašnej vojne, ktorú musím vyhrať, dotiahnuť ju do konca. Keby sa ma niekto vtedy opýtal, ako sa mám, povedala by som, že: „Bojujem.“ Neuvedomila som si však, že práve toto rozhodnutie stále bojovať, mi nedovoľovalo rozhodnúť sa pre iné možnosti, ktoré mi ponúkal život. „Vydrž. Neodchádzaj. Nepočúvaj. Strieľaj… strieľaj a neprestaň…“ Vojna, ktorá sa vtedy odohrávala v mojom vnútri s Anatvorom ma dostala do presvedčenia, že víťazstvo môže prísť jedine cez smrť – buď mňa, alebo jeho; a tak som išla na doraz svojich síl.

Neskôr som však pochopila, že posun môže prísť jedine cez milosrdenstvo, ktoré som nedokázala prejaviť voči sebe. Nikdy mi nechýbal súcit voči druhým, práve naopak, človeka, ktorého som nedokázala prijať a akceptovať so svojimi slabosťami i pádmi, som bola ja sama. Pamätám si, aké náročné bolo pre mňa každodenné vstávanie, pretože som vedela, že takto už dlho nevydržím, že nevládzem viesť boj, v ktorom musím byť neustále v čele.

Preto som sa rozhodla vztýčiť bielu vlajku a vyhlásiť mier. Nájsť odpustenie, ktoré som si dlho odopierala, s čím prišlo nielen veľké uvoľnenie, ale i oslobodenie. Pamätám si na terapiu s mojou psychologičkou, ktorá mi raz povedala, aby som si vyskúšala zaťať päste najsilnejšie, ako mi to pôjde a skúsila si precítiť, ako sa mám. V tom momente mi však povedala: „A teraz tie päste uvoľni a povedz mi, ako sa cítiš.“ Viete, vtedy mi to došlo. Nemôžem si pri sebe držať niečo, čo chcem vypustiť zo svojho života. Nemôžem sa držať boja a kontrolovať či víťazím alebo prehrávam, ak chcem, aby ten boj raz skončil. To nejde.

                            unsplash.com

Určite i vy poznáte ten pocit, keď ste sa pokúsili rozzúreného človeka upokojiť tým, že ste sa ho snažili prekričať, no namiesto toho, aby ste utíšili búrku, dosiahnete ešte väčšie blesky a hromobitie. Avšak, keď ste sa priblížili a prehovorili nižším a pokojnejším tónom, druhá strana sa prispôsobila vašej úrovni. Rovnako to bolo aj s Anatvorom. Neskrotila by som ho bez toho, aby som sa snažila prijať, že je na určité obdobie mojou súčasťou, i keď tam nemusí večne ostať. Ľudia prichádzajú, ale i odchádzajú z našich životov, a rovnako tie vnútorné osobnosti, ktoré nedokážeme vidieť na vlastné oči. Nedržte to, čo musí odísť. Nebojujte tam, kde musí prísť mier. Žite prítomnosťou, nenáhlite sa, a hlavne nechcite ukončiť veci skôr a vynechať proces, ktorým by sa vyčistili všetky rany. Po vyhlásení mieru bude trvať, kým sa vyčistí všetka tá spúšť, ktorú priniesla búrka, no vytrvalosť prináša život.

Denisa Košarišťanová