Začarovaný kruh mentálnej anorexie
Môj príbeh s mentálnou anorexiou sa začal v roku 2015. Mala som vtedy 14-15 rokov, narodil sa môj brat, a čakal ma nástup na novú strednú školu. Prišlo mi to vtedy veľmi stresujúce, ísť do nového prostredia s novými ľuďmi po deviatich rokoch na základnej škole. Zrazu som akoby nad všetkým stratila kontrolu – a tak som si našla kontrolu v niečom inom, v jedle.
Moja váha bola úplne normálna a vzhľadom na moju výšku aj vek. Po troch mesiacoch sa to viditeľne zmenilo. Začala som vynechávať jedlá, pridala viac ovocia, zeleniny a pohyb. Do života mi vstúpila anorexia.
Okolie si všimlo, že sa niečo deje, ale nik to nepripisoval nejakej poruche. Chvíľu bolo dobre, pribrala som naspäť pár kíl, no anorexia iba čakala na vhodnú príležitosť. Zapustila korene a začala naberať na sile.
Diagnóza F50
V jeden večer som to už viac nezvládla a odpadla som. Rodičia to započuli, pribehli ku mne, ale nevedeli ma prebrať a tak mi zavolali záchranku. Pri páde som si rozťala bradu a zlomila zub, ktorý dodnes nemám. Mama si po tomto zážitku povedala, že ma objedná ku psychologičke. Myslela som, že to nebude nič hrozné, jednoducho poviem, že nemám problém a hotovo, vybavená vec. Avšak sedenie sa pre mňa skončilo horšie ako som predpokladala. Diagnostický záver: mentálna anorexia.
Od jedla k jedlu
Začala som chodiť na pravidelné sedenia, no keďže môj stav sa nelepšil, po dvoch mesiacoch ma psychologička poslala ku psychiatričke, aby mi predpísala liečbu antidepresívami. Bola som slabá, ráno som takmer nedokráčala ani do školy, v škole som sa nedokázala sústrediť a po príchode zo školy som mala potrebu spať. Tým, že som môjmu telu nedávala žiadne živiny a keď už, tak veľmi málo, nemalo z čoho fungovať.
Môj deň vyzeral asi takto: ráno som s trasúcimi sa nohami vstala, desiaty som pravidelne vyhadzovala, na obed v škole som síce chodila, ale buď som všetko pokrájala na malé kúsky a odniesla to, alebo som len vyjedala zeleninu. Po príchode domov som si dala kávu a zjedla dve či tri piškóty, a šla sa učiť… no vždy som zaspala a vstala až večer. Moja večera vyzerala asi tak, že mi otec varil zeleninu a kuracie mäso, lebo vedel, že by som nič iné nezjedla.
Napojená na prístroje
Prešlo vyše pol roka a môj stav sa nezlepšil. Naopak, nejedla som už takmer nič, buď som cvičila alebo spala. Nemala som chuť chodiť do školy, stretávať sa s kamošmi, chodiť von. Anorexia si ma podmanila celú. Zmenila som sa. Popravde, vyzerala som desivo. Bola som ako chodiaca kostrička s kopou oblečenia, keďže mi bola neustále zima.
Pre nezlepšujúci sa stav sa ma psychiatrička rozhodla hospitalizovať. Najprv som bola na jednotke intenzívnej starostlivosti, v mojom meste, napojená na prístroje 48 hodín, ktoré mi monitorovali srdce. V tejto nemocnici som jedla len toľko, koľko mi stačilo na to, aby som neodpadla. Doktori vedeli, že potrebujem odbornejšiu pomoc. A tak ma premiestnili na Bratislavské Kramáre, kde som si uvedomila, že mám problém a potrebujem s ním niečo robiť. Ďaleko od všetkého a od všetkých som si uvedomila o mojom silnom pute s chorobou a to, ako s ňou byť už nechcem.
Režim bol jasne nastavený. Pravidelne som jedávala až šesťkrát denne. Priberala som rýchlo a po týždni ma hospitalizovali na psychiatrické oddelenie. Tam som už nikomu neodporovala a zvykla som si na pravidelnosť jedál, ktorú nastolili. Po 10 dňoch ma prepustili s váhou, ktorá bola prijateľná, s podmienkou, že ak váha klesne pod stanovenú hranicu, zoberú si ma opäť a tentoraz na dlhší pobyt.
Zlom
Po prepustení z nemocnice som stále mala pocit, že potrebujem k jedlu prídavky, že potrebujem jesť stále veľa. Tak som pribrala ešte dve kilá… a začala som byť so svojou postavou nespokojná. Kruh sa znovu začal. Stále viac a viac som behávala a cvičila.
Zlomilo sa to v momente, keď mi zomrela stará mama. Bolo to prvé úmrtie v rodine, ktoré som si uvedomovala. Anorexia vedela, že teraz má šancu. Bola som v depresii, s nikým som sa nestretávala a do toho všetkého som bola aj v maturitnom ročníku, čo len pridávalo na strese. Váha znova klesla. Príliš nízko. Napísala som si písomné maturity a pár dní na to som mala kontrolu na Kramároch u psychiatričky. Kontrola dopadla tak, že mám prísť na ďalší deň na hospitalizáciu. Už druhýkrát.
Vedela som, že teraz to už bude nadlhšie, no bola som pripravená bojovať. Pomáhali mi doktori, sestričky, ale aj dievčatá s rovnakou chorobou. Chodila som na pravidelné skupinové terapie, relexačné a tanečné terapie. Po mesiaci bojovania s jedlom a vlastnými myšlienkami ma prepustili domov. Doma ma všetci veselo privítali a ja som si mohla užiť veľkonočné sviatky doma.
Liečba nekončí
V septembri som nastúpila na vysokú školu, ktorú som úplne nezvládala a za tie roky som si už stihla všimnúť, že stresové situácie riešim jedlom. Na výške som takmer nič nejedla, všade som chodila pešo a radšej som sa chodila sama prechádzať po meste, než by som išla so spolužiačkami na večeru.
Našla som si tam novú psychiatričku, ku ktorej som chodila raz za dva týždne. Každý raz čo som tam prišla som vážila menej a menej. Začali sme uvažovať nad zanechaním štúdia. Aj mama bola úplne za. Takže na konci októbra som zanechala štúdium a začala som sa liečiť doma. Bolo to ako na horskej dráhe, kolotoč cvičenia, zvracania, hladovania, a tak to je doteraz.
Mávam skvelé dni, kedy mi je dobre, že jedlo neriešim, no sú dni kedy sa upnem na čísla a horlivo všetko zapisujem. Ale môžem povedať, že sa mám lepšie. Mám rodinu, ktorá pri mne stojí v najhorších časoch, kamošov, ktorí ma vždy dokázali priviesť na iné myšlienky a samozrejme priateľa, ktorý vytrvalo spolu so mnou bojuje s anorexiou vo mne. Po rokoch som zistila, že na to vlastne nie som sama.
Cesta za vyliečením je dlhá a tŕnistá, ale teraz si už uvedomujem, že šťastie a radosť nejde cez to, akú mám medzeru medzi stehnami a či mám veľkosť XS; ide o to čo zo seba vyžarujem a to kým som. Každý je výnimočný a sebaprijatie nevedie cez chudnutie.
Príbeh napísala Lenka.
