Anorexia je choroba celej rodiny. Toto je príbeh mojej dcéry Terezky, dievčaťa plného života

Píše Erika Urgeová.

Narodila sa pred 15-timi rokmi. Dodnes si pamätám deň, keď som s ňou prišla domov, kde ju nedočkavo čakali brat so sestrou. Už vtedy bola Terezka chudá a krehká, s veľkými očami, modrými ako nebo. Plynulo začala rozprávať keď mala jeden rok a dokonca poznala aj všetky farby a značky áut. Musela som jej ich totiž opakovať dovtedy, kým sa ich sama všetky nenaučila.

Od mala bola aktívne dieťa. Zapájala sa do všemožných činností – tancovala, kreslila, recitovala, no najradšej zo všetkého mala športové hry. Víťazila vo všetkom, do čoho sa pustila. Vtedy bola tým najšťastnejším dievčaťom na svete.  Medzi spolužiakmi aj medzi učiteľmi bola obľúbená. K vysvedčeniu jej okrem samých jednotiek pravidelne pribúdali pochvaly riaditeľom školy za výborný prospech a správanie.

Víťazila vo všetkom, do čoho sa pustila. Vtedy bola tým najšťastnejším dievčaťom na svete.

Keď bola druháčkou na základnej škole, prišla domov s lístkom od trénera, že ju vybrali do basketbalového klubu. Bola pyšná, že bola z celej triedy jedinou a nevedela sa dočkať tréningov. Basketbal ju bavil od prvého dňa a stal sa pre ňu tým najdôležitejším v živote. Nevedela si predstaviť jediný deň bez tréningu a zlepšovala sa veľmi rýchlo. Na nasledujúcich majstrovstvách Slovenska reprezentovala klub s dievčatami, ktoré od nej boli o dva roky staršie. Na tomto zápase však hrala len krátko a bola z toho veľmi sklamaná. Vysvetlili sme jej, že jej čas príde a Terezka začala trénovať oveľa viac. Robila všetko pre to, aby bola najlepšia. Darilo sa jej.

Keď stačí veta: „Bianka, ty si pribrala, že?“

Po čase ju prijali na športové osemročné gymnázium so zameraním na basketbal. Začala trénovať dvojfázovo a o dva roky neskôr sa už zúčastňovala majstrovstiev Slovenska v jej kategórií ako kapitánka družstva. Dostala sa medzi päť najlepších hráčok Slovenska a tešila sa z úspechu. Z telocvične sme odišli na slávnostný obed, ktorý s veľkou chuťou zjedla. Vtedy ešte nikto z nás netušil, čo nás čaká.

Problematika porúch príjmu potravy je veľmi zložitá, zaznamenáva prudký rozmach a v súčasnosti sa zaraďuje medzi najčastejšie psychické poruchy. Postihuje nielen dievčatá v období adolescencie, ale čoraz častejšie aj mladšie deti. Výzor sa mení vďaka hormónom, mení sa aj potreba jedla pri rýchlom raste detí a celkový metabolizmus. Problematika porúch príjmu potravy by preto mala zaujímať aj pedagógov, nie len psychológov či psychiatrov. Učitelia by mohli byť medzi prvými, ktorí upozornia na možné problémy a poskytli informácie, ktoré by rodičov nasmerovali do poradenského zariadenia, kde im následne odporučia vhodnú liečbu a terapiu.

 

Najväčší kolotoč začal až po tom, čo prestúpila do profesionálnejšieho basketbalového klubu. Jej sebavedomie vzrástlo, začala snívať o Amerike, chcela tam hrať basketbal, trénovať a snažiť sa ešte viac. Celé dni sa učila a trénovala. Často som ju nechcela pustiť na tréning, aby si oddýchla, no nedala si povedať. Okrem dvojfázových tréningov, hrávala zápasy za svoju kategóriu, aj za kategóriu starších žiačok. Niekedy som mala počas jej zápasov pocit, že na ihrisku je sama.

Anorexia a depresia často kráčajú ruka v ruke

Tréner kričal iba ňu a ona sa tvárila,  že jej to nevadí. Po čase sa jej prestávalo dariť, bývala často unavená a nevládala. Na ďalších majstrovstvách Slovenska tam podľa nej „totálne pohorela“. Bola z toho nešťastná. Veľa sme sa o tom rozprávali a snažili sa jej vysvetliť, že také veci sa s živote stávajú. Raz sa nám darí, raz nie. Niekedy v tom období mi povedala, že prestane jesť mäso. Po čase však už nekonzumovala nič iné,  len ovocie, zeleninu, pečivo a syry. Stále to bolo lepšie ako nič. Vtedy sme si ešte nič neuvedomovali.

Potrebovali sme pomoc

Všetko sa zmenilo v jedno jesenné popoludnie. Tak ako inokedy som po ňu prišla na tréning. Terezka na ňom skolabovala. Dodnes mám pre sebou obraz, ako jej do auta pomáhajú spoluhráčky a tréner. Jej organizmus už nezvládal záťaž a nezvládol zmenu stravovacích návykov pri tempe, v akom fungovala.  Nasledujúce dni odmietala jesť a až vtedy  sme si naplno uvedomili, že sa nám situácia vymkla z rúk. Sľubovala nám „modré z neba“ len aby som jej uverila, že všetko bude v poriadku. A ja som jej to naozaj zakaždým uverila.

Počas jedla vždy striehla na každý môj pohyb či pohľad. Bola som pri nej, no nevšimla som si, že jedlo z jej taniere mizne zakaždým do žalúdka nášho psa. Do školy ráno odchádzala s tým, že sa nestihla naraňajkovať, na obed vraj jedla v škole a večeru chcela do izby s odôvodnením, že má veľa učenia. Vyhľadali sme pomoc.

Až vtedy sme si napno uvedomili, že sa nám situáci vymkla z rúk.

Ona aj celá rodina sme začali chodiť na psychologické sedenia. Dúfali sme, že situácia sa zlepší a terapie budú úspešné. Po čase sme však museli navštíviť psychiatričku, ktorá sa jej na prvej návšteve opýtala, čo by si najviac priala. „Prestať sa hádať s bratom,“ odpovedala Terezka a ja som ostala prekvapená. Nikdy som si neuvedomila, že to, čo vnímam ja ako obyčajné súrodenecké prieky, je oveľa väčšie. V tom čase už Terezka nehrala basketbal a prestalo ju zaujímať všetko, čo mala dovtedy rada. Bola nešťastná, odmietala chodiť medzi svoje kamarátky a chcela byť len doma.

Dni, keď sestra nemusela prežiť noc

Jej problémy sa dotýkali celej rodiny a ja som bola zúfala z toho, že svojmu dieťaťu nedokážem pomôcť. Pribúdali noci, počas ktorých som nemohla zaspať. Mala som pred sebou obraz svojej dcéry, ako leží v obývačke a trasie od zimy, hoci je v byte tak teplo, že sa nedá dýchať. Kolená, vlastne kosti obtiahnuté kožou, sa jej trasú od strašnej zimy a prázdnym pohľadom sa ma pýta: ,,Mamka prinesieš mi čaj? Je mi veľká zima. Prines mi aj niečo proti bolesti… Všetko ma bolí.“ Počujem tie slová a vidím ju, akoby to bolo včera. Boli to strašné chvíle, na ktoré by som najradšej zabudla. Rada by som ich všetky vymazala z pamäte, no nedá sa to.

Zmeny

S pani doktorkou sme sa vtedy  dohodli, že ju privezieme do liečebne. Terezka tam nechcela ísť, bála sa a mňa sa zmocnil ešte väčší strach. V ten deň zjedla všetko, čo som jej dala na tanier. Prvý krát po dlhom čase som ju opäť videla jesť. Napriek tomu sme ju na druhý deň odviezli liečiť sa. Zvieralo mi hrdlo, oči som mala plné sĺz, strachu a bezmocnosti, no pred ňou som sa snažila tváriť pokojne. Ani neviem, kde som vzala toľko síl. Terezka celú cestu v aute preplakala a prosila ma, aby som ju tam nenechávala. Bola rozhodnutá, že sa tu liečiť neostane.

Bola nešťastná, odmietala chodiť medzi svoje kamarátky a chcela byť len doma.

Nakoniec sme sa rozhodli, že ju vezmeme domov. Dostala lieky, ktoré jej mali pomôcť  a ona nám sľúbila, že začne jesť. Cestou domov sme sa zastavili v reštaurácii, kde si objednala zemiakovo – bryndzové pirohy. Nezjedla všetky, ale väčšinu a ja som začala konečne veriť, že sa to zlepší. Intuícia ma nesklamala.

Lieky začali zaberať a po niekoľkých týždňoch mi povedala slová, na ktoré som tak dlho čakala: ,,Mamka, som hladná. Naložíš mi obed?“ Snažila som sa tváriť, že sa nič nedeje a že sa nestalo nič výnimočné, no od šťastia som sa vtedy rozplakala. Odrazu sa akoby stratilo všetko trápenie a ten čas odišiel niekam ďaleko. Bolo to akoby som sa zobudila zo zlého sna a všetko fungovalo tak, ako pred tým. Pred tým, ako sa ,,nám“ to stalo. Preto ,,nám“, lebo Terezkino ochorenie sa dotklo a vplývalo na nás všetkých. Na rodičov, súrodencov, babku, dedka… Všetci sme sa trápili.

Anorexia je choroba rodiny a my sme sa rozhodli pristúpiť k nej tak. V prvom rase sme zmenili nie len farbu kuchyne, celú kuchynskú linku a nábytok, ale hlavne stolovanie. Odvtedy sa stravujeme všetci spolu, pri jednom stole. Nie vždy sa to dá zrealizovať, ale spoločné večere a rozhovory o tom, kto mal aký deň, čo robil a čo sa mu prihodilo, nesmú chýbať ani v jeden deň. Cez víkendy mávame spoločné nielen večere, ale aj raňajky a obedy.

Návrat

Terezka postupne začala chodiť do telocvične a hoci bola ešte príliš slabá na trénovanie, chodievala sa pozerať na ostatné dievčatá. Raz sa stalo sa, že z tréningu prišla domov s plačom. Tréner jej vtedy povedal, že musí trénovať, že jej nič nie je a nech sa netvári, že nevládze. Odmietla sa tam vrátiť a ja som zašla za trénerom. Vysvetlila som mu, tak ako niekoľko krát predtým, čo sa jej stalo, aké je to vážne ochorenie. Blížili sa totiž majstrovstvá Slovenska, na ktorých chcela hrať.

Nakoniec nám dal tréner prísľub, že bude hrať, no nie dlho. Začiatok bol skvelý a Terezka bola šťastná. Hneď druhý deň majstrovstiev však skolabovala. Napriek tomu, že jedla normálne, bola ešte veľmi slabá. Nahnevala som sa na celý svet, no v prvom rade sama na seba. Do dresu sa už na ďalšie zápasy neprezliekla.

Tréner jej vtedy povedal, že musí trénovať, že jej nič nie je a nech sa netvári, že nevládze.

Sna o basketbale sa vzdala a všetky svoje sily sa po tejto skúsenosti rozhodla sústrediť na učenie. Zmenila školu a všetok svoj voľný čas venovala učeniu. No tak ako predtým, ani so sebou nebola spokojná. V prírodovedných predmetoch nikdy nevynikala a v novej škole dostala svoju prvú päťku v živote, neskôr prišla štvorka zo slovenčiny. Tento tlak nezvládala. Po čase skolabovala.

Terezku hospitalizovali v nemocnici a strach z jej ochorenia sa vrátil. Po odporúčaní psychologičky sme sa preto rozhodli, že bude najlepšie vrátiť sa do predošlého prostredia a školy, z ktorej odišla. Pomohlo to. Jej psychický stav sa upravil, školské výsledky jej opäť začali prinášať radosť… Kontrola u odborníka ukázala, že naše rozhodnutie bolo v danej chvíli správne.

Terezka dnes opäť hráva basketbal a situácia vyzerá konečne priaznivo.