Aj keď je mi ťažko, viem, že akékoľvek trápenie je dočasné – nechcem sa preň obrať o svoj život

Mala som asi 5 rokov, keď som začala nenávidieť svoje telo. Pripadala som si tučná, s veľkým bruchom a veľkými lícami. Neviem, odkiaľ sa táto moja sebanenávisť zobrala. No jedno je isté – neustále vo mne narastala, až prerástla v poruchu príjmu potravy.
Keď som dosiahla vek 11 rokov, začala som diétovať a chudnúť. Experimentovať so stravou. Bola som nespokojná so sebou a svojím telom. Keď som sa chcela najesť, hlas v hlave mi hovoril: „Nemôžeš jesť. Opováž si dať čo i len kúsok. Ak čo i len kúsok zješ, priberieš a budeš tučná!“
Celé dni som diétovala, potom sa najedla, mala výčitky a prijatú potravu vykompenzovala cvičením. Takto pokračovali moje všedné dni. Doviedlo ma to až do stavu, že som trpela depresiami a premýšľala nad samovraždou. Áno, tam som sa dostala pre štíhlosť a krásu. Samovraždu som si vážne plánovala. Hovorila som si, že si nezaslúžim žiť, že sa neoplatí žiť, keď som tak tučná a škaredá.
Ako naschvál som však nemala príležitosť tento môj plán uskutočniť. Mala som obdobie, kedy som už bola tak psychicky vyčerpaná, že už som nevládala diétovať, takže som jedla. Vždy som však mala v mysli kalórie, mala som neskutočné stavy úzkosti, keď som sa pozrela do zrkadla, nutkavo som sa dotýkala pása. Bola som zúfalá a na pokraji svojich síl. Postupne mi začalo byť často chladno, bola som veľmi unavená, vynechávala mi menštruácia. Povedala som si, že musím nájsť spôsob, ako jesť a nepribrať. Pokúšala som sa vyvracať jedlo, ktoré zjem. Vnútorný hlas ma zakaždým ponižoval a mne tiekli po tvári slzy.

       Photo by Christian Ferrer on Unsplash

 

Jedného dňa som si však povedala STOP. Uvedomila som si, že som už z toho všetkého neskutočne unavená, a že moje konanie nie je normálne. Že so sebou musím niečo začať robiť. Že musím znova začať žiť. Zdôverila som sa s mojimi problémami niekoľkým ľuďom, ktorí ma našťastie chápali a pomohli mi. Cítila som neskutočnú úľavu, keď som o tom začala rozprávať.
Momentálne na tom stále nie som veľmi dobre, ale keď si porovnám minulosť a súčasný stav, je to už oveľa lepšie. Nehladujem, nevyvolávam si vracanie. Preberám to so svojou psychologičkou. Snažím sa netrápiť pre postavu, jedlo, cvičenie, ale cesta k vyliečeniu sa z poruchy príjmu potravy je beh na dlhú trať. A ja stále len bežím.
Chcem povedať všetkým ľuďom, ktorí sa trápia pre svoj vzhľad, svoju postavu, alebo už s PPP bojujú: ste krásni takí, akí ste. Nie sme rovnakí, každý sme jedinečný, no práve v tom je tá krása! V živote sú dôležitejšie a hodnotnejšie veci, ako neustále premýšľanie nad jedlom. Diéta nevedie k šťastiu, ale k depresiám a poruchám príjmu potravy.
Ak práve máte poruchu príjmu potravy – viem, že je to ťažké. Úplne chápem, keď cítite, že už nevládzete, že ste na pokraji svojich síl, že najlepšie by to bolo celé ukončiť. No akékoľvek trápenie je dočasné. Život stojí za to. Neoberajte sa oň.
Veronika